„To si jej fakt povedal ?“ opýtala som sa a vybuchla do smiechu. Práve sme boli s tatkom na ceste domov a dojedali posledné zvyšky kornútkov od zmrzliny. Cestou sme si rozprávali zábavné historky. Tatko mi práve hovoril, ako na prvom rande mamke pochválil pravé obočie. „Ale keď ono to vyzeralo, že má namaľované len to jedno..“ so smiechom mi odpovedal, načo som vybuchla do ešte väčšieho smiechu. Zbožňovala som výlety s tatkom. On ma vedel vždy rozosmiať. Trocha zahrmelo a obloha zčernela. Domov ostávalo ešte asi 30 minút pešo. „Takto domov dôjdeme ako zmoknuté kury.“ zamračil sa tatko. „Čo

Pomaly som rozleptala oči a hneď nato pocítila tupú bolesť v nohe. Sedela som v aute, ktoré bolo tak zdeformované, že sa už autom ani nazvať nedalo. Nohu som mala zakvačenú pod prednou sedačkou, ktorá sa pri náraze zlomila a pricvikla mi nohu. Vonku bol riadny lejak. Pozrela som sa napravo, kde sedel tatko. Bol v bezvedomí a krvácalo mu z hlavy aj z rúk. „Tati ?“ opatrne som sa natiahla a rukou ho štuchla do pleca. „Budeš v poriadku, neboj, obaja budeme v poriadku.“ Nebolo to presvedčivé, čo mi mohlo byť jedno, lebo tatko ma aj tak nepočul, ale

Ráno som sa zobudila nato, ako mnou niekto myká. „No zobuď sa už, lemra!“ zahučal mi do ucha Vlado. „Dnes budeš chodiť už sama.“ Nedokázala som si predstaviť, ako budem chodiť sama, keďže moja noha na tom bola očividne veľmi zle. Stále ma hrozne bolela a vytvorila sa na nej obrovská, skoro až čierna, modrina. „No poďme!“ schytil ma Vlado za ruku a postavil na nohy. Skúsila som urobiť jeden krok ale akonáhle sa moja váha presunula na ranenú nohu, podlomila sa a spadla som na zem. „Prestaň sa robiť!“ znovu ma tak schytil a postavil. Ale ja som si

Dvere sa otvorili a dnu vošiel Vlado. Predo mňa položil suchý krajec chleba a pohár vody. Netušila som, odkiaľ majú jedlo ale domyslela som si, že ho priniesli vo veľom ruksaku, ktorý niesli so sebou. „Niečo som ti tu doniesol.“ povedal Vlado. „Aby si tu neskapala od hladu.“ „Nechcem to, niesom hladná.“ povedala som. Bola som hladná ako vlk ale tento chlieb od nich sa mi jesť hnusil. „No zješ to!“ nahneval sa Vlado. „Ešte ťa potrebujeme.“ Nechcela som, ale predsa som si nasilu odhryzla z toho chleba. Vtedy som si uvedomila, aký je ten pocit hladu skutočne veľký a

Ráno som sa zobudila na slnečné lúče, ktoré cez okno svietili do izby. Samo aj Vlado ešte spali a chrápali ako starí drevorubači. Skúsila som pohnúť nohou a čo ma prekvapilo, bola na tom naozaj lepšie. Musím utiecť ! Teraz spia, teraz mám šancu ! Postavila som sa a spravila pár krokov. Mierne som krívala ale bolo to omnoho lepšie. Idem na to ! Konečne preč, za rodičmi. Spravila som pár krokov smerom k oknu. Vtom ale Samo zívol a ponaťahoval si ruky. Niečo si zamrnčal a obrátil sa nabok. Rýchlo som prešla späť do postele, ľahla si a zatvorila

Bola úplná tma a ja som si ledva videla pod nohy. Okrem toho ma príšerne bolela noha, čo môj beh veľmi spomalovalo. No ja som bežala a bežala ďalej, preč od tej hnusnej miestnosti a od tých hnusných mužov. Už som takmer vôbec nevládala, pichalo ma v boku a noha príšerne bolela ale musela som ísť ďalej. Zotmelo sa ešte viac, už som nevidela takmer vôbec nič. Vtom som o niečo zakopla a spadla na zem. Na hlave som zacítila obrovskú bolesť, pred očami sa mi zahmlilo a potom som už nič nevnímala. Keď som sa prebrala, chvíľu som netušila,

Hlasy sa približovali a počula som aj smiech. Boli to mužské hlasy, ale keď boli bližšie, odľahlo mi. Samo ani Vlado to nie sú. Ich hlasy by som spoznala. Spoza stromov sa vynorila trojica chalanov. Prvý mal blond vlasy a krásny úsmev. Druhý bol trocha pri sebe a ten tretí mal čierne vlasy a tmavšiu pleť. Už zdiaľky na ňom bolo vidieť, že si o sebe myslí veľa. Ten tmavý zamieril k taškám a začal sa v jednej hrabať. „Doriti aj s tebou, Rasťo !“ zakričal na toho bucľatého. „Musel si mi zožrať tú žemľu ?“ „Ja som ti ju

„Ako sa voláš ?“ opýtal sa ma ten blondiak, keď sme už boli na ceste k potôčiku. „Maťa.“ odpovedala som. „A ty ?“ „Ja som Paťo.“ To sme už dorazili k potôčiku. Bol to len kúsok od ich stanu. Do dlaní som si nabrala vodu a opláchla si tvár. Voda, ktorá mi z nej stiekla mala červený odtieň. Oplachovala som si tvár dovtedy, kým ten odtieň nezmizol. Potom som si opláchla aj ruky a nohy. „Naozaj je to pravda?“ opýtal sa Paťo. „Ten únos, hovoríš pravdu ?“ „Áno.“ prosebne som sa na neho pozrela. „Prosím, ver mi aspoň ty. Už

Cesta späť bola príšerná. Vlado ma celý čas pevne a bolestivo držal za lakeť. „To si si fakt myslela, že utečieš ?“ spýtal sa posmešne. „Si len hlúpe, naivné decko. Spravila si fakt chybu ! Toto si vážne prehnala a budeš to ľutovať!“ Chcela som mu nato niečo povedať ale vyšiel zo mňa len plač. Slzy mi tiekli prúdom a nijak som to nevedela zastaviť. „Teraz si tu môžeš plakať jak chceš!“ zakričal Vlado. „Ale vlastne, za jedno ti ďakujem. Dlho som nezažil ten perfektný pocit, keď niekoho zabiješ. A ten najlepší bude, keď zabijem teba !“ „Si odporný vrah!“