Tik-tak. Nepríjemné ticho prerušoval hlasný tikot hodín. Okrem ručičky obiehajúcej kruh a môjho uboleného srdca, ktoré bubnovalo o hrudný kôš, v celej miestnosti bolo mŕtve

Bum, bum. Už tu predsa ležím tak dlho a ten otravný zvuk mi stále znie v ušiach. Nemalo by to už dávno prestať? Si tak

Mňa tá bolesť zožiera z vnútra. Pomaly ma vypaľuje. Bunku po bunke. Mám pocit, že namiesto bijúceho srdca mám len obrovskú dieru, ktorú nikto nikdy

„Isabella? Isabella!“ Akoby tam niekde v diaľke som počula slabulinký hlások, ktorý volá moje meno. Ale prečo? Veď predsa… „Prebuď sa! Láska prosím!“ Prudko som