Tik-tak. Nepríjemné ticho prerušoval hlasný tikot hodín. Okrem ručičky obiehajúcej kruh a môjho uboleného srdca, ktoré bubnovalo o hrudný kôš, v celej miestnosti bolo mŕtve prázdno. Schytila som okraje porcelánu a ponorila hlavu pod chladnú vodu. Verila som, že schovaná pred svetom pod čírou vodou uniknem aj pred tým strašným pocitom, ktorý ma spaľoval zvnútra každým dňom viac. No bola som na veľkom omyle. Srdce mi v ušiach búšilo omnoho hlasnejšie ako predtým. Už to bolo na nevydržanie. Akoby mi ho niekto bezcitne schmatol do ruky a drvivou silou zatlačil, cítim len pomaly stekajúcu krv vnútri môjho tela. Nie! Nedovolím,

Bum, bum. Už tu predsa ležím tak dlho a ten otravný zvuk mi stále znie v ušiach. Nemalo by to už dávno prestať? Si tak zbabelá! Dobre vieš, že sa túžiš pomstiť… Že sa potrebuješ pomstiť. Zvládnem to však dotiahnuť do konca? Vydržím ten pohľad, keď ho tam uvidím bezvládne ležať… Bez náznaku života… Jeho? Toho koho milujem? Ty si predsa trpela, stále trpíš omnoho viac a on nemá najmenšie tušenie čo prežívaš. A možno… možno by ho to ani netrápilo. Možno by sa zasmial nad tým, aká si hlúpa a naivná. Och áno, naivná. Sklapni! On ma predsa miluje.

Mňa tá bolesť zožiera z vnútra. Pomaly ma vypaľuje. Bunku po bunke. Mám pocit, že namiesto bijúceho srdca mám len obrovskú dieru, ktorú nikto nikdy neuvidí. Som tak prázdna. Poháňa ma len nehynúci hnev, ktorý ma drží pri živote. Nič iné nemám. Len túžbu po pomste. Bolesť a vinu by mal cítiť on. Ten ktorý ma tak miluje. Ktorý mi s týmto klamstvom na perách každé ráno želal pekný deň a každý večer zas dobrú noc. Ten ktorý ma mal po zbytok života ochraňovať mi ublížil najviac. Prečo mu moja tvár nestačila? Prečo mu moje objatia neprišli naplnené? Prečo mojou

„Isabella? Isabella!“ Akoby tam niekde v diaľke som počula slabulinký hlások, ktorý volá moje meno. Ale prečo? Veď predsa… „Prebuď sa! Láska prosím!“ Prudko som otvorila oči. Všetko bolo hmlisté a nejasné. Oči ma štípali, nemohla som na nič zaostriť. Chcela som sa zhlboka nadýchnuť. Pustiť do vyčerpaných pľúc trošku vzduchu, no márne. Niečo mi to nedovolilo, niečo mi v tom bránilo. Pamäť sa mi začala pomaly vracať. Obklopená vodou, zahalená tichom a prázdnom… „Ehm“, okamžite som sa posadila a snažila aspoň malý kúsok vzduchu dostať dovnútra mojich ubolených pľúc. Žalúdok mi urobil kotrmelec a jeho obsah som rázom vyplúvala