„To nie je problém, no horšie je, čo povieme babám? My na prespávačku určite nemôžme ísť a očividne ty tiež nie,“ tak dlho už bola naplánovaná… „Musím si ešte niečo vybaviť a ako tak vidím, už budem musieť aj pomaly ísť, lebo čas sa mi kráti. Prepáč mi, nerada ťa tu nechávam samého,“ kým vyslovila myšlienku, už sa vzduchom posielala ospravedlňujúca sms správa. „Netráp sa, už sme to s Martinom zažili veľakrát,“ ako potvrdenie započuli nechutné zvuky zvracania, „ale čože sa stalo? Veď bežne bývaš vonku aj do pól jednej v noci.“ Hoci vedela, že mu môže dôverovať, nevedela či dokáže tie slová bude

Krásny štebotavý spev otravných vtákov jej odlepili viečka od seba a donútili vytiahnuť päty z postele. Áno, dnes je ten deň s veľkým tučným D. Nervozita sa jej vpíjala do každej bunky tela, snažila sa ovládnuť jej myseľ. Čo bude potom? Chce to určite vedieť? Rýchlo zbehla dole, berúc schody po dvoch a bez ohľadu na raňajky sa s hlbokým povzbudzujúcim nádychom vybrala na cestu poznania pravdy. Celé to chcela mať čo najrýchlejšie za sebou, ako strhnúť náplasť, aby si to náhodou ešte nerozmyslela. Cesta ubehla za menej ako minútu, až takmer prosila hodiny na kolenách, aby trochu spomalili. So strachom v očiach stála pred veľkými