Ráno som sa zobudila nato, ako mnou niekto myká.
„No zobuď sa už, lemra!“ zahučal mi do ucha Vlado. „Dnes budeš chodiť už sama.“
Nedokázala som si predstaviť, ako budem chodiť sama, keďže moja noha na tom bola očividne veľmi zle. Stále ma hrozne bolela a vytvorila sa na nej obrovská, skoro až čierna, modrina.
„No poďme!“ schytil ma Vlado za ruku a postavil na nohy.
Skúsila som urobiť jeden krok ale akonáhle sa moja váha presunula na ranenú nohu, podlomila sa a spadla som na zem.
„Prestaň sa robiť!“ znovu ma tak schytil a postavil.
Ale ja som si fakt nedokázala predstaviť, ako mám chodiť. Proste sa to nedalo a nevedela som, jak im to vysvetliť.
„Ja fakt nemôžem.“ ozvala som sa roztraseným hlasom.
„Ale jasne že môžeš!“ No ja som znovu spadla.
Vlado zahrešil a surovo ma schytil na ruky. Bolo to nepohodlné, nepríjemné a bolelo to. Ale neodvážila som sa ani ceknúť. Rozmýšlala som, že môžem začať kopať a možno sa mu vymaním zo zovretia. Ale načo by to bolo, keď neviem ani len chodiť ? Zbytočne by som si narobila problémy.
Začínala som byť strašne hladná aj smädná. Väčšiu starosť mi však robil tatko. Je v poriadku ? Určite sa o mňa bojí..
„Nie je to… chatka ??“ prerušil môj prúd myšlienok Samo.
„Áno, vyzerá to tak.“ povedal Vlado. „Poďme okuknúť, či tam dakto je.“
Bola to malá drevená chatka, vedľa ktorej bola studňa. Vyzerala, akoby v nej dlhší čas už nikto nebýval ale nebola úplne zanedbaná. Vždy som mala rada také lesné chatky. Jednu vlastní babka, ale tá je asi 200 km odtiaľto. S rodičmi tam niekedy zájdeme, je tam ticho a výborne sa tam premýšľa.
Aj táto chatka bola krásna. Ale tí dvaja mi ju úplne zhnusili.
„Ideme dnu.“ zavelil Vlado. Dvere však boli zatvorené.
„Idem sa pozrieť do kôlne, možno tam nájdem nejaké kladivo. Je tu vedľa.“ povedal Samo a o chvíľu sa vrátil s veľkým kladivom. Tým potom rozbil zámok a vošli sme dnu. Bola tam malá kuchynka a gauč. Vošli sme do vedľajšej miestnosti, kde bola jedna manželská posteľ.
V druhej miestnosti bola kúpeľna a záchod.
„Musím ísť na záchod.“ odvážila som sa ozvať. Bola to pravda, ale zároveň som sa chcela pozrieť, či tam nieje nejaké okno, cez ktoré by som ušla. Hneď som si to však rozmyslela. Veď neviem chodiť. Musí sa mi tá noha čo najskôr vyliečiť.
„Dobre ale rýchlo.“ povedal Vlado.
Postavil ma rovno pred záchod a vyšiel von. Po chvíli ma odniesol do spálne.
„My ideme niečo riešiť.“ povedal. „Nech ťa ani nenapadne utiecť. A vlastne ani nemáš ako.“ Zasmial sa a vyšiel von.
Bolo tam jedno okno. Keď už budem ako tak vládať, v noci cez neho ujdem. Musím však ešte nabrať veľa síl.