Ráno (psychopat 11)

Ráno (psychopat 11)
Tento príbeh je kapitola 11 z 12 v knihe Psychopat

Prebudil ma neľútostný chlad, ktorý sa mi drzo vkrádal pod perinu. Ticho som zastonala, s neochotu ju potiahla čo najvyššie a zamotala sa do nej od hlavy až po päty. Pod náporom únavy som opäť zatvorila oči. O nepatrnú chvíľku už vytvorené teplo bolo čoraz menej znesiteľné, tak som bola nútená vystrčiť ruku spod periny a nechať trochu chladu sa opäť dobyť ku mne. Netrvalo dlho a nie len teplo, ale aj vzduch ma začal dusiť, musela som dostať do pľúc kyslík. Vykukla som spod periny a plným dúškom sa nadýchla sviežeho vzduchu. Žmurkala som rozospatými očami, aby som si trochu zvykla na čierno-čiernu tmu vôkol mňa. Ešte sa pravdepodobne neschyľovalo k ranným hodinám, lebo okolie bolo len matne viditeľné, vďaka svetlu zo záhrady. Mierne som sa poobzerala po okolí, aby som nadobudla akýsi pocit bezpečia, že som v izbe skutočne sama. Keď som pohľadom prešla od okna až ku dverám, hneď vedľa nich som zazrela siluetu postavy. S obrovským zľaknutím som sa okamžite posadila, no následne som na to kruto doplatila. Z toho prudkého pohybu ma nekontrolovateľne rozbolelo brucho, akoby mi doň niekto opätovne vrážal nemalý nôž. No aj cez tú nepríjemnú bolesť, som stále mala v hlave obraz spred pár minút. Vyplašene som sa tam opäť pozrela, ale to, čoho som sa tak preľakla, som tam už nevidela… Izba bola prázdna, nikde nikto nebol. V mysli som sa pousmiala nad svojou paranojou. Keď ma strach opustil, uvedomila som si zásadnú vec a to, že som nebola vo svojej izbe. Všetko navôkol bolo tak priestranné, moderne vybavené a útulné… toľko podnetov k tomu, aby mi došlo, že sa nachádzam niekde inde. Dlho som však tomu nedokázala venovať pozornosť, lebo ma z myšlienok vytrhla tá veľká, priam neznesiteľná bolesť. Odkryla som prikrývku a zbadala, že nemám na sebe ani len kus oblečenia. No čo bolo horšie, podo mnou sa vynímali stopy po krvi. Izbou sa ozývalo moje hlasné, prerývané dýchanie a trasúcou rukou som si zotrela kvapky potu stekajúce po čele. Môj dych sa čoraz viac zrýchľoval… Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. V tomto dome je len jedna izba taká očarujúca. So strachom v očiach som sa pomaly otáčala na druhú stranu postele, až som si všimla, že v posteli nie som sama. Spod bielej periny skutočne vyčnievala tá tvár, ktorú som chcela vidieť najmenej. Pár minút som na neho len zazerala a z počiatočného zmätku som sa nevedela rozhodnúť, čo v danej chvíli urobiť. Schytila som prikrývku a zahalila sa ňou čo najdôkladnejšie. Kým moja všetka pozornosť bola upriamená na ukrytie všetkých odhalených partií, Josh sa medzitým pomaly začal prebúdzať. Upozornilo ma jeho prevaľovanie a otravné, hlasné zívnutie. Okamžite som sa na neho preľaknuto zapozerala. Bola som ako paralyzovaná. Chcela som odtiaľ ujsť, ale akoby som stratila nad svojím telom všetku kontrolu. Toto moje úbohé váhanie sa mi vypomstilo tým, že si všimol môj úmysel. Schytil ma za ruku a chcel ma zatiahnuť naspäť do postele. „Kamže-kam takto zavčasu? Ešte ani ráno nie je… ľahni si späť ku mne.”povedal rozospatým hlasom a neodpustil si ani ten sarkastický tón.

Vďaka bohu som tentokrát reagovala o niečo pohotovejšie. Josh bol omámený únavou, takže nebolo ťažké vyslobodiť sa z jeho zovretia nenáročným pohnutím rukou. S plápolajúcou prikrývkou, ktorú som si pridŕžala na tele, som uháňala kade ľahšie. Kvôli tej nepriaznivej bolesti som bola obmedzená každým krokom. Horko-ťažko som dostupovala a slzy sa mi hrnuli do očí každým krokom. Keď som už konečne dorazila do svojej izby, okamžite som si ľahla a snažila sa zhlboka dýchať.

Opretá o stenu a schúlená pod dekou som si premietala minulú noc. Na tele som mala viditeľné stopy po krvácaní, aj vôkol mňa a moje oblečenie bolo ešte stále niekde porozhadzované v jeho izbe. Okrem neho vlastne nič iné nemám. Ale radšej by som celý deň strávila zamotaná v tejto prikrývke ako sa tam dobrovoľne vrátiť! Zakaždým, keď privriem oči vidím ho stáť nad sebou s víťazoslávnym úškrnom na tvári. Dbal na to, aby sa jeho slová z úplných začiatkov vyplnili… Tá bolesť, ktorú som prežívala a stále prežívam je ozrutná. Na tele mám niekoľko modrín a škrabancov. Nenávidím ho… Od zúfalstva som len stále a dookola plakala. Neviem koľko času ubehlo, no v tej chvíli mi to bolo jedno.

Keď už slnko začalo vpúšťať svoje lúče cez okná a škáry domu, rozhodla som sa opustiť jediné miesto, kde sa cítim bezpečne a trochu sa opláchnuť v sprche. Opatrne a hlavne potichu som vyšla na chodbu a zamierila dole do pivnice, kde na mňa čakala asi tá najodpornejšia sprcha všetkých čias. Jedným pohybom sa mi plachta ocitla pri nohách a ja som konečne na seba pustila prúd horúcej vody. Stekajúca voda sa postupne farbila do červena a až, keď sa stala úplne čírou, vyliezla som von a zahalila sa do voľne pohodeného hnedého uteráku. Kým som prechádzala naspäť do izby, v polovici mi skrížil cestu Josh. Očakávala som bolestivý úder či aspoň vyhrešenie, za moju trúfalosť ísť sama do sprchy, bez jeho vedomia a zvolenia, no nič také nespravil. Iba sa mierne pousmial a zmizol v kuchyni. Zmätene som sa vrátila späť do izby, kde som našla svoje oblečenie v neupravenej kope na posteli. Ihneď som sa do neho obliekla a zasnene zastonala nad predstavou čistého a nového. Vynorila sa mi spomienka na tie krásne, letné šaty, ktoré som dostala od mamy na začiatku leta. Aká bola mama nadšená, keď mi ich dávala k osemnástim narodeninám. Neuveriteľné, že ma uniesol len pár dní po nich… Všetko najlepšie Lucia.

Navigácia v knihe<< “Dočkala som sa” (psychopat 10)Podrazená (Psychopat 12) >>
Autor

dada

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár