Do smutného rána ma zobudilo pravidelné kvapkanie dažďa na parapetu okna. Rozospatým očkom som hodila po budíku na nočnom stolíku vedľa mojej pohodlnej, manželskej posteli, ktorú mám len a len pre seba. Budík ukazoval 6:30. Unavene som zívla, pomaly si začala preťahovať kosti, šuchať oči a prehrabovať si moje dlhé, hnedé, strapaté vlasy. Lenivo som vstala z vyhriatej postele a obula si ružové, zajačikové papuče, ktoré som dostala ešte k svojim 15 narodeninám. Šuchtavým krokom som prešla do kúpeľne, pozrela sa na svoj odraz do zrkadla a s nudným výrazom som si povedala, „áno, konečne 18.“ Hovorí sa, že je