Hodnú chvíľu sme na seba mlčky hľadeli a po chvíľke ticha sa konečne odhodlala prehovoriť. „Vieš Lucia“, začala nesmelo s pohľadom zapichnutým do zeme, no s nasledujúcim nádychom sa mi vážne zahľadela do očí. „Chcela som ti len povedať, že ma skutočne mrzí, čo ti ten blbec urobil. Vedela som, že nie je úplne psychicky v poriadku už keď som k nemu nastúpila, mal nezvyčajne výbušnú povahu, trestal ma za maličkosti, ktoré robí skutočne každý, všetko muselo byť viac než len dokonalé. Keď sa mi niečo nepodarilo, mala som z toho problém katastrofických rozmerov“, v nápore hnevu sa odmlčala a