Na dvere školy konečne zaklopali vytúžené sviatky a skupinka posledných deciek v škole bola oficiálne prepustená z mučivého poobedného vyučovania. Všetci sa rozbehli rôznymi smermi zapíjať zaslúžené voľno, teda až na dve dievčatá, ktoré spoločnosť odsúdila skôr za trápne, než slušné a vyspelé. „Bože, tie hodiny snáď tikali viac ako mali. Čas sa tam vliekol slimačím tempom,“ posťažovala sa najlepšej kamarátke, vyťahujúc zips až po bradu, „bože, to je ale zima!“ „Ty si ale hundroš, buď rada, že sme konečne mohli odísť, veď sme tam mali tvrdnúť ešte vyše hodiny, nebyť toľkého nadšenie Bárovej z prázdnin.“ Neľútostná zima ich donútila pridať do kroku a tak zarozprávané