„Nemôžu sa ti predsa diať zlé veci, ak si dobrý…“ Hodina za hodinou, deň za dňom. Všetky dni sa zlievali do jednej veľkej machuľe. Tak dlho je už zakliesnená v neúprostnej jednotvárnosti. Lenže ako odtiaľ vyviaznuť? Pevným stisnutím labilného lana si snažila dodať aspoň kúsok odvahy. Zdvihla svoje veľké modré oči do výšin, aby skontrolovala veľkosť prekážky, ktorú musela bezpodmienečne zdolať. Obrovský strach, ktorý jej zvieral žalúdok potlačila jemným potrasením hlavou. „To zvládneš“, poslednýkrát sa nadýchla a ladne naň vyskočila. Na jej jemných rukách sa už pomaličky tvorili malé ranky z ostrého pichľavého povrchu. Kývala sa z jednej strany na