Do smutného rána ma zobudilo pravidelné kvapkanie dažďa na parapetu okna. Rozospatým očkom som hodila po budíku na nočnom stolíku vedľa mojej pohodlnej, manželskej posteli, ktorú mám len a len pre seba.
Budík ukazoval 6:30. Unavene som zívla, pomaly si začala preťahovať kosti, šuchať oči a prehrabovať si moje dlhé, hnedé, strapaté vlasy. Lenivo som vstala z vyhriatej postele a obula si ružové, zajačikové papuče, ktoré som dostala ešte k svojim 15 narodeninám. Šuchtavým krokom som prešla do kúpeľne, pozrela sa na svoj odraz do zrkadla a s nudným výrazom som si povedala, „áno, konečne 18.“ Hovorí sa, že je to významný rok, vstup do dospelosti, možnosť osamostatniť sa od svojich stvoriteľov. No necítim sa inak, ani dôležitejšie. Stále som len puberťáčka, s nízkymi úsporami na konte a budem úprimná, som príliš lenivá na to, aby som dokázala žiť sama.
Som jednoduché dievča, nemám hlavu v oblakoch a ani žiadne nereálne predstavy o svojom princovi na bielom koni. Láske sa nebránim, no neskáčem bezhlavo po každom druhom s nádejou, že je ten pravý. Keď nastane ten správny čas, príde aj láska.
Snažila som sa prebrať opláchnutím tváre studenou vodou a pomaly si začala dávať „omietku“ na tvár. Nechodím zmalovaná ako nejaká ľahká žena a tak som si decentne naniesla linku,aby som zvýraznila belasomodré oči, biele očné tiene a perleťový lesk na pery, samozrejme až po menšej vrstve make-upu. Po bolestivom rozčesaní „hniezda“ na hlave som si pomocou kulmy vytvorila miere vlny a nechala ich len tak spustené pozdĺž mojej okrúhlej tváre. Druhýkrát som sa s nádejou pozrela na svoj odraz a výsledok má veľmi milo prekvapil. „Aspoň trochu sa podobáš na homo sapiens sapiens, výborne!“
Vrátila som sa naspäť do izby a skoro sa zadusila oxidom uhličitým. Podišla som k oknu, dokorán ho otvorila a vpustila čerstvý vzduch dovnútra. Slušne som si ustlala posteľ a hodila si učebnice do školskej tašky, položenej na stoličke pri písacom stole, kde sa ešte vynímala nedojedná večera zo včera.Po výmene vzduchu som zatvorila okno, schmatla tašku plus tanier zo stola a utekala dole na raňajky.
„Dobre ráno oslávenkyňa“, privítala má mama a vlepila mi pusu na líce.
„Dobré ráno, mami“, s úsmevom som odpovedala a sadla si za stôl, kde má čakali špeciálne raňajky v podobe lievancov v tvare 18. Aj keď to možno vyzerá otrepane a detsky, stále to má pre mňa citovú váhu. S chuťou som sa do nich pustila a blažene som zamľaskala. „Ďakujem, mami“. Po zjedení som mame nechala špinavý riad na stole s ešte jedným z včerajšej večere. Rýchlo som si išla do izby obliecť rifle a biely sveter so stuhou vzadu na krku. S dupotom som zišla dole schodmi, rozlúčila sa s mamou, hodila na seba modrý kabát a išla na vlak.
Ako som si tak pomaly vykračovala, pozrela som sa na hodinky – 7:20! To ma tak zdržali tie lievance? Začala som panikáriť a rázom pridala do kroku. Na stanici som bola o pól aj päť. Stihla som to, vlak prichádza až za päť trištvrte. Vďaka za možnosť kúpy mesačného lístku na vlak, tým pádom mi odpadla nutnosť kupovať si ho každý, boží deň. Ani som sa nenazdala a vlak už pricházdal na nástupište, ešteže išlo tak málo ľudí, ušlo sa mi dokonca aj miesto na sedenie. „Nasledujúca zastávka Piešťany“,povedal hlas vo vlaku a už som sa začala zbierať z miesta, aby som stihla vystúpiť. Keď som sa vyteperila von, utekala som na mestskú dopravu, lebo peši ku škole od železničnej stanice to mám dosť ďaleko. A takto som tam za pár minút.
„Ahoj Lucia“, privítali ma Amanda a Silvia. „Čaute“, odzdravila som. „Počula si to? Vraj má k nám prisť nejaký nový učiteľ na angličtinu!“,vyhŕkla na mňa Amanda. „Dúfam, že bude sexi“, poznamenala Silvia.„Hah, hlavne aby vedel niečo naučiť. Chúďa pani Majorová, kvôli tej operácii sa asi ešte dlho nevráti do školy.“ smutne som povedala. „Áno, je mi jej ľúto, ale nemôžem prestať myslieť na toho učiteľa, za pár minút by mal byť tu… idem, si ešte rýchlo prepudrovať nos“, strhla sa Silvia. S Amandou sme si len vymenili pobavené pohľady a sadli si do lavíc.
