Návšteva (psychopat 9)

Návšteva (psychopat 9)
Tento príbeh je kapitola 9 z 12 v knihe Psychopat

Hodnú chvíľu sme na seba mlčky hľadeli a po chvíľke ticha sa konečne odhodlala prehovoriť. “Vieš Lucia”, začala nesmelo s pohľadom zapichnutým do zeme, no s nasledujúcim nádychom sa mi vážne zahľadela do očí. “Chcela som ti len povedať, že ma skutočne mrzí, čo ti ten blbec urobil. Vedela som, že nie je úplne psychicky v poriadku už keď som k nemu nastúpila, mal nezvyčajne výbušnú povahu, trestal ma za maličkosti, ktoré robí skutočne každý, všetko muselo byť viac než len dokonalé. Keď sa mi niečo nepodarilo, mala som z toho problém katastrofických rozmerov”, v nápore hnevu sa odmlčala a zhlboka sa nadýchla. “Pracujem ako jeho slúžka už nejaký ten rôčik, takže viem aké zviera sa môže z neho stať ak niečo nie je podľa jeho predstáv, ale žeby bol schopný niečoho takto ohavného a bezcitného by som neočakávala ani v tej najhoršej nočnej more. Potom ako ho Monika opustila, povedať, že bol na dne je len slabý odvar. Stala sa z neho troska. Viac ako pól roka nebol schopný normálne žiť, je po krk zamotaný v dlhoch, keby tu nemal mňa veľmi pochybujem o tom, žeby to zvládol. A kvôli mojim dlhom voči nemu tu zas musím otročiť ja. No potom, jedného dňa akoby ho osvietilo. Začal si zháňať prácu, bol odhodlaný robiť aj to naj-podradnejšie len aby bol schopný dostať sa zo zadlženia. Raz prišiel v dobrej nálade domov, že si našiel prácu ako učiteľ na strednej škole, ani som netušila, že chodil na výšku. Bol z neho úplne iný človek, vyrovnaný, milý a spokojný. Vtedy na mňa ani trošku nezvýšil hlas, občas mi aj pomohol s prácou, verila som, že by ma konečne mohol pustiť s tým, že sme vyrovnaní. Podľa mňa som už dávno svoj dlh splatila, ale ako vidím, máme odlišný pohľad na vec.
No bohužiaľ táto jeho svetlá chvíľa netrvala dlho. Časom začal byť opäť násilný, odporný a nervózny. Nevedela som čo ho zmenilo, pochopila som až, keď priviedol teba. Nie je jediný, kto vidí podobnosť medzi tebou a ňou. Smutné, že si na to doplatila ty. Zrazu mi bolo jasné, čo ho poháňalo udržať sa vo svojej robote učiteľa. Pomsta. To je tak choré až je to vtipné. Avšak keď som ťa uvidela takú zúboženú, slabú a smutnú do smiechu mi veru nebolo. Tak strašne ma to mrzí!,” prerušil ju silný plač, z ktorého priam sálala jej veľká bolesť. Akoby všetky potlačené slzy, boli uvoľnené a mohli utiecť. Neváhala som ani sekundu a objala som ju okolo pliec, ani som sa nenazdala a slzy sa po tvári kotúľali aj mne. Horko-ťažko som jej cez ne povedala, že naozaj za nič nemôže. Hneď na to sa odo mňa odtiahla a povedala niečo čo mi vyrazilo dych.
“Rada by som ti z tohto väzenia pomohla utiecť, nech aspoň tebe nepokazí najlepšie roky života, ale musím prísť na to ako to urobiť bez jeho povšimnutia, samozrejme dočasného. Ešte sem za tebou prídem, spolu to nejako vymyslíme. Zatiaľ skús robiť všetko čo ti povie, nehovorím, že to bude ľahké, ale dúfam, že by ho tak ani nenapadlo uvažovať nad tým, žeby sme niečo zamýšľali,”postavila sa upravila si hnedú, ošarpanú sukňu, usmiala sa na mňa a podišla k oknu, aby dovnútra vpustila trochu čerstvého vzduchu. Ustarostene sa nadýchla, zahľadela sa do okolia preplneného vysokými stromami a chvíľu tam len tak nepríčetne postávala. So zatajeným dychom som ju pozorovala. Koľko si musela táto žena vytrpieť? Obdivujem aká je silná. Možno niekde tam vonku na ňu čaká rodina, ktorá ju celým srdcom túži mať pri sebe a ona len z ich lásky živená to zvláda tak statočne. Mám pocit, že sa nachádzam v podobnej situácii, až na jednu malú drobnosť, nezvládam to tak dobre ako ona.

Pomaly sa pobrala k dverám, schytila kľučku a neisto vkročila do chodby, no ešte pred odchodom sa jemne otočila, zdvihla sebaisto hlavu, na moment sa na mňa pozrela a dodala: “ak sa ti to podarí, utečiem s tebou,” a dvere za ňou sa zabuchli.

Zostala som ako obarená sedieť na posteli a hľadela som na zabuchnuté dvere. Veľmi ma prekvapilo, že sa mi práve Hanna snažila pomôcť. Odhadovala som ju na bezmocnú, ovplyvniteľnú ženu, ktorá robí všetko čo jej jej “pán” povie. No teraz ľutujem, že som ju takto nesprávne zaškatuľkovala a spravila unáhlené závery. Ktovie ako dlho by som tu ostala trčať, keby nebolo jej veľkého srdca. Dúfam, že sa aj ona odtiaľto dostane. Veď sme predsa dve na jedného, zvládneme to.

Navigácia v knihe<< Hana (psychopat 8)“Dočkala som sa” (psychopat 10) >>
Autor

dada

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár