Hana (psychopat 8)

Tento príbeh je kapitola 8 z 12 v knihe Psychopat

Darček, ktorý mi bol darovaný zďaleka nebol v tomto dome jediný. Miestnosť osvetľovalo len chabé svetlo, no toto sa nedalo prehliadnuť. Police boli preplnené rôznymi doplnkami k jeho úchylnej zábave. Na vešiakoch sa vynímalo minimálne päťdesiatoro ďalších pikantných odevov. Dokonca aj na zemi sa povaľovali rôzne tašky, z ktorých miestami vytŕčali vlasy z parochní a prepichovali podpätky. Pozorovala som to s otvorenými ústami a takmer som prestala dýchať. Vedela o tejto „menšej“ zbierke jeho snúbenica? Bol to ten dôvod prečo ho opustila? Alebo to používala aj ona a rozhodla sa odísť kvôli inej z jeho množstva porúch? Keby to používala ona, prečo by si to stále nechával? Opäť mi hlavu zachvátili otázky. Nie je to najkrajšia spomienka na životnú lásku, aj keď bohužiaľ neskončila šťastne. Keby len vedela, čo svojím odchodom spôsobila… Stal sa z jej bývalého snúbenca blázon grandióznych rozmerov.

Späť na zem ma vrátilo zamknutie a buchnutie dverí. Josh pchal nejaké veci do tašky, ktoré zobral zo ‚skrine lásky‘ a pomalým krokom sa približoval k mojim dverám. Ihneď som od nich vystrelila, ľahla som si na posteľ a s neprítomným pohľadom hľadela do stropu. Centrum môjho tela mi rýchlym a dosť hlasným tlkotom pripomínalo svoju prítomnosť. Chvalabohu, že som sa spamätala, neviem akoby to dopadlo, keby vedel, že viem o jeho špinavej úchylke… Náhle sa otvorili dvere a s ironickým úsmevom vstúpil. Sadol si ku mne a chytil ma za nohu. Z jeho dotyku sa mi žalúdok trikrát obrátil a oči už len z posledných síl zadržiavali množstvo sĺz, ktoré sa túžili dostať von na svetlo sveta. „Naozaj v tom vyzeráš krásne,“ vzdychol. Pomaly sa vo mne žiaľ menil na zlosť a tvrdo som zatínala päste, aby som od nervov nevybuchla. „Ale už dosť lichôtok a oddychovania… dajme sa do práce, “ rázom sa postavil,no ja som sa odmietla hýbať. Otočil sa so stále nehynúcim úsmevom a prižmúril oči. „Nerozčuľuj ma!“, povedal už hlasnejšie a čakal na moju reakciu. Keď stále videl z mojej strany nezáujem, už nebol taký pokojný. Nazúrene sa ku mne naklonil a precedil pomedzi zuby:“ak nezačneš spolupracovať, zle skončíš!“ Dal si pozor, aby slovo zle zdôraznil a podarilo sa mu vo mne vyvolať neskutočný strach. S trasúcimi rukami som sa opatrne posadila, pričom som zapichla pohľad do zeme.

V kúte izby „postávala“ nemalá trojnožka s krásnym, určite nehorázne drahým, fotoaparátom. Keď som bola menšia, našla som záľubu vo fotografovaní. Fotila som všetko možné, čo ma ohúrilo. Od čarovnej prírody, po pekné chvíle s rodinkou. Až ma pichlo pri srdci pri pomyslení na nich. Ten strach čo musia v sebe nosiť, keď nemajú o mne najmenšiu zmienku. Po zahĺbení do spomienok som si uvedomila, čo vlastne ide fotiť on. Fotoaparát postavil niekoľko metrov odo mňa a zapozeral sa do „hľadáčiku“. So zamyslením sa odtiahol a začal upravovať pozadie… Pohľad mi padol na bielu tašku, ktorá len čakala, kedy z nej niekto vyberie jej poburujúci obsah. Všimol si ako ju s vystrašenými očami pozorujem a neubránil sa úsmevu. Dokončil posledné úpravy a podal mi ju. Nazrela som dovnútra. Už ma ani neprekvapilo, čo som v nej našla. Ďalšie dve krátke parochne, blondína a bruneta, čierne a biele plesové rukavice a pre zmenu čierne, krátke šaty.Nechápavo som hľadela na množstvo vecí a pozrela sa do tmavých, chladných očí, upierajúc sa na mňa. „Postupne si to budeš obliekať a ja ťa zvečním na fotoaparáte. Neboj sa, nikam to nepošlem a nepridám… bude to len a len pre moje potešenie,“ oznámil mi s pobaveným tónom hlasu. Nadýchla som sa a aspoň som sa pokúsila zbaviť záťaže na hrudi. V tom mi oči osvietil blesk… „úsmev“.

Hodiny už pravdepodobne odbili jedenástu hodinu v noci a ja som sa ešte stále prevaľovala na tvrdej posteli v kvietkovanom pyžamu, ktoré mi nechal pod poduškou. Rozmýšľala som nad všetkým čo sa stalo. Učiteľ, ktorý unesie študentku, len kvôli podobe na ženu, ktorá mu zlomila srdce. Na úplnom začiatku tvrdil, že mi zničí život, no v podstate okrem hrubého zaobchádzania nič nerobí. Prečo? Plánuje niečo naozaj zlé, alebo… V tom sa pomaly otvorili dvere, otočila som sa na bok a tvárila sa, že spím. Opatrne som pootočila hlavu a zbadala som ho stáť s úsmevom vo dverách. No tento úsmev bol iný, nebol ironický, ani výsmešný ako obyčajne. Vyžarovalo z neho pokoj a potešenie. Akoby sa s láskou milujúci manžel pozeral na svoju polovičku. Rýchlo som sa spamätala a zahnala až priveľké fantazírovanie. S hlbokým povzdychom, vyhrešením seba samej som sa otočila na druhý bok a so zmätenou hlavou zaspala.

Ráno ma zobudilo pár lúčov slnka, ktoré sa dobyli cez husté mraky a mierne mi osvetlili izbu. Pomaly som otvorila rozospaté oči. Na malý moment sa mi telom rozptýlil príjemný pocit a zacítila som vôňu milovaného domova. Konečne s úsmevom na perách som otvorila oči,no v tom som zbadala tú hroznú miestnosť… stále som tu. „Dobré ráno,“ niekto mi zaklopal na dvere a pomaly otvoril dvere. Do vnútra strčil strapatú hlavu Josh a s podozrivo nezvyčajne dobrou náladou vstúpil dnu. Prvýkrát za ten čas, čo ma tu proti vlastnej vôli drží, mi podal niečo čomu sa už ako-tak dalo povedať raňajky. V malej hnedej miske, položenej na drevenej doske, ktorú držal v rukách na mňa svietili medové cereálie v tvare krúžkov, zaliate slušnou porciou mlieka a k tomu podávaný pomarančový džús vo veľkom pohári. Zdvihla som hlavu a zapozerala som sa svojimi veľkými modrými očami, v ktorých nebolo možné skryť prekvapenie, priamo do milo vysmiatej tváre môjho drahého únoscu. Čo najopatrnejšie som zobrala podávané raňajky a potichu poďakovala. Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli až napokon odišiel. Zostala som zaskočená jeho milým prístup, žiadny ironický či naštvaný tón, alebo nemiestne poznámky… čo sa deje? Je možné, žeby dostal akési výčitky? Keby mi chcel tak veľmi ublížiť ako tvrdil, už by robil o mnoho horšie veci, nie?

No naraz mi pozitívne myslenie zničila spomienka z dňa fotenia… „Zvyšok dokončíme inokedy“. Horko-ťažko som prehltla posledný kus raňajok a prázdnu misku položila na zem k posteli. Zapozerala som sa do prázdnej izby a opäť som sa topila v myšlienkach o rôznych Joshových tvárach. Už som nevedela čo si o ňom myslieť. V jednu chvíľu sa správa akoby by ma nenávidel ešte viac ako svoju bývalú a následne, mám pocit akoby ma mal možno aj rád, ale už asi príliš nad tým uvažujem a napadajú mi hlúposti.

Neprešla možno ani štvrť hodinka a už sa opäť otvárali dvere. Už som pomaly prevracala oči, keď som si všimla, že spoza dverí vykúka Hana. Kvôli čomu prišla? Raňajky mi predsa už boli prinesené. „Môžem?“, opýtala sa. Keď videla moje prikývnutie podišla bližšie a sadla si ku mne na posteľ. Zapozerala sa na mňa ustráchaným pohľadom a ja som sa začínala báť, čo sa mi chystá povedať.

Navigácia v knihe<< Prekvapenie (psychopat 7)Návšteva (psychopat 9) >>