“Dočkala som sa” (psychopat 10)

"Dočkala som sa" (psychopat 10)
Tento príbeh je kapitola 10 z 12 v knihe Psychopat

Prešlo už viac ako len pár dní a Hanna stále nebola k dohľadu. Od jej odchodu, všetka jej obvyklá práca bola teraz na mojich ramenách. A musím podotknúť, že skutočne toho nebolo málo. Ktovie aký obrovský dlh musí voči nemu mať, keď takto musí deň čo deň pre neho otročiť. Počas tohto skvostného pobytu som si všimla, že jej život na tomto mieste skutočne nie je prechádzka ružovou záhradou. Okrem miesta na bývanie, a aj to nie je nejaké pôvabné, jedla a skromného ošatenia, nič tej chuderke nedáva. Žiadny cent, žiadne vychádzky…nič.

Keďže nemám najmenšiu šajnu o tom aký je deň a koľko je hodín, môžem len s neurčitosťou typovať aký dátum sa vyníma v kalendári. Myslím, že som tu okolo dvoch až troch týždňov, no podľa toho ako sa cítim, podľa tých zlých a nepríjemných pocitov, by som kľudne odhadovala aj pár rokov. Hanna však nie je jediná, ktorá nemá obrovský výber šiat. Ak neberiem do úvahy to tenké, kvietkované pyžamo pod ktoré sa mi občas vkradne nočný, nekompromisný mráz do pokožky, staré oblečenie, ktoré som mala na sebe v osudný deň únosu, v deň ktorým sa začal tento zdanlivo nekončiaci horor z ktorého sa chcem noc čo noc prebudiť a to nechutne poburujúce oblečenie v ktorom si spravil fotky, za ktoré sa tak neskutočne hanbím. Od zlosti a znechutenia by som to najradšej s chuťou roztrhala a spálila na popol, no všetko čo som si mohla dovoliť urobiť, bolo tú strašnú tašku naštvane hodiť do kúta izby. Väčšinu dňa trávim v pyžamu a potom som nútená obliecť si naspäť staré oblečenie. Nosím ho stále dookola, či už po spánku, alebo po sprche. Neuveriteľné, že mi aspoň pár kúskov oblečenia nepriniesol. Ale viac ako len nejaké oblečenie by som prijala viac jedla. Nikdy som nebola extrémny jedák, ale toto množstvo je už aj na môj žalúdok primálo…

Celé toto uvažovanie ma opäť priviedlo do depresie. Ani som sa nenazdala a pristihla som sa niekoľkokrát za sebou ako nepríčetne civím kamsi do blba a topím sa v negatívnych myšlienkach, no na tie pozitívne už nemám silu. Musím všetku obetovať pre neho. Pre Josha. Nesmiem spôsobovať rozruch a stále počúvať na slovo… V hlave sa stále seba samej pýtam, ako je možné, že ma ešte nenašli a či ma vôbec niekto hľadá, či im ešte na mne záleží…

Ale už stačí! Nedovolím, aby som sa tu neustále utápala v žiali! Je to moja rodina, miluje ma. Určite sú strachom sužovaní a neprestávajú ma hľadať a dúfať. Nechcem prísť aj o tie posledné, pozitívne myšlienky čo mi zostali, nič iné už totiž nemám.

Po krátkej pauze, ktorá mi bola dopriata, som opäť začula Joshov nechutne otravný hlas: “Lucka! Poď mi ešte pomôcť nasekať drevo!” Ako vidím, oslovenie “Lucka” sa mu nesmierne zapáčilo. Je začiatok leta a on chce odo mňa, aby som rúbala drevo?! A aby toho nebolo málo, dokonca od nežného pohlavia. Avšak zaťala som zuby a bez zbytočných rečí som vyšla za ním na dvor. Po východe z tieňa domu ma oslepilo teplé slniečko. Aspoň počasie bolo na mojej strane. Prišla som k nemu a zbadala obrovskú sekeru položenú ešte pri väčšej kope dreva. Neveriacky som sa na to zahľadela a chopila sa roboty. Pod ťarchou sekery sa mi skoro ruky odtrhli, ale nakoniec som to s obrovským šťastím zvládla. Trvalo nám to minimálne dve hodiny… Nevládala som už viac preseknúť ani jeden. Po tom konečne poslednom kúsku, som ju naštvane zapichla do veľkého kusu dreva, na ktorom sme zvyšok rúbali. Sekera, ako na povel, ostala stáť v pozore. Hlavou mi prebleslo či sa kvôli tomu on nenaštve a ako o život mi v mysli blikala Hannina rada, no silou-mocou som ju prehliadala. Teraz som už bola na pokraji zrútenia! Bez toho, aby som aspoň očkom po Joshovi hodila som si to namierila priamo do svojej izby. Pozornosť mi okamžite padla na tú, mnou tak nenávidenú, igelitku. S dupotom, ktorý sa priam ozýval celým domom, som k nej podišla a s celou silou som do nej kopla. Tenká vrstva igelitu to pod náporom špice mojej tenisky nevydržala a ostala tam nemalá diera. Okrem toho sa prevrátila a jej obsah sa rozsypal na zem. Tak veľmi som tie šaty chcela zdrapiť a zničiť, no túto túžbu som už v sebe potlačila. Takto zle som ešte na tom nebola. To nekonečné rúbanie dreva bola posledná kvapka! Úzkosť a strach vystriedal nekontrolovateľný hnev. Možno by mi teraz pomohlo, keby som Hannu navštívila. Nechcela som ju otravovať, napadla mi aj taká možnosť, že je chorá a zavretá vo svojej izbe, veď hádam vyliečiť by ju nechal, ale teraz by ma hádam mohla prijať. Rozrazila som dvere a vydala sa k jej izbe. Keď som sa ocitla pred jej dverami jemne som zaklopala a čakala na odozvu. No ani po pár minútach sa nikto neozýval. Smutne som oprela hlavu o chladné dvere a zavrela oči, aby som potlačila slzy, ktoré sa mi už začali hrnúť do očí. Po hodnej chvíli som sa vzpriamila, zdvihla hlavu a utrela stekajúce slzy. Nemala som dopustiť,aby som sa na ňu až tak priveľmi naviazala. Je evidentné, že jej na mne nezáleží a jej snaha pomôcť mi sa vytratila. Bez duše som sa tackavým krokom došuchtala do mojej izby a zas a znovu si ľahla na postel. V duchu som teraz ďakovala, že sa Josh pri rúbaní dreva vyhol konverzácií. Radšej som chcela venovať pozornosť jemu ako si dokola uvedomovať aká som bola hlúpa, keď som verila, že by mi Hanna vážne chcela pomôcť. Po tejto spomienke som už len zazerala pred seba a všetky myšlienky od seba odohnala.

Príliš dlho som si úľavu nevychutnala, lebo ako obyčajne už na mňa Josh s niečím kričal. Ale ja som len nehybne ležala. Rozhodla som sa zopakovať stratégiu zo začiatku, keď som sa rozhodla neposlúchnuť. Ešte párkrát sa ozvalo prenikavý krik z vedľajšej miestnosti a po tých márnych snahách sa už v plnej kráse ukázal pri mne. “Čo to má zas znamenať?! Prečo sa neozývaš?” Nasucho som prehltla, ale nehodlala som sa opäť vzdať. Zaťala som päste a odmietala sa pohnúť. “Nepoučila si sa z minula?”, debilne sa pousmial, naklonil sa k môjmu uchu a zopakoval vetu, ktorú povedal asi pred niekoľkými mesiacmi, “ak nezačneš spolupracovať, zle skončíš.” Ako aj vtedy, tak aj teraz som pocítila veľký strach, ale držala som sa plánu. Nebudem skákať ako on píska. V tom sa mi ešte jedna jeho veta sprednedávna vynorila v mysli: “Zvyšok dokončíme inokedy”. Viditeľne som sa zatriasla. On sa zarazene na mňa pozrel a odtiahol sa. Chvíľu nado mnou len tak mlčky stál a zazeral na mňa. Nevedela som čo bude nasledovať, ale stále som odmietala spolupracovať. Bohužiaľ to, že to nebol najlepší nápad som zistila až o malú chvíľu. Jeho silnou mužskou silou ma chytil za plecia a sácal pred sebou až kým sme neprišli k dverám jeho izby. “Pomooooc!!”, išla som si vykričať hlasivky, “Hannah pomôž mi! Hannah!”, ale nič sa nedialo. Neozývala sa a ani neprichádzala. Očakávala som, že aspoň pri zúfalom kriku o pomoc by mohla vyjsť z tej svojej prekliatej izby a urobiť niečo, čo by bolo v jej silách. “Tá ti už veru nepomôže”, povedal tým svojím odporným hlasom, zatiaľ čo sa mi jeho prsty bolestivo zarývali do kože, v snahe nepustiť ma, pri mojej márnej snahe oslobodiť sa. Kopala som, kričala, dokonca aj pohrýzť som sa ho snažila, ale všetko vyšlo na zmar… mal ma plne vo svojej moci.

Keď sa mu podarilo z vrecka vyloviť hŕstku kľúčov a ten správny vložiť do zámky svojho “palácu”, celou silou ma hodil na jeho veľkú posteľ, až mi z toľkého tlaku hlavu buchlo o povrch postele. Po následnom zatočení okolia, som už plne vnímala k čomu sa schyľuje. Josh stál pri dverách a usilovne sa snažil zamknúť dvere od izby. Keď už bol viac ako jeden zámok zamknutý, pomaly sa otočil s desivým úsmevom, ktorý mu svietil na tvári a približoval sa čoraz rýchlejšie ku mne. Ani som sa nenazdala a väčšina oblečenia, ktorú mal pred chvíľou na sebe, ležala vôkol neho na podlahe. Prestávala som ho vidieť cez slzy, ktoré mi neprestajne tiekli z vydesených očí… V snahe zastaviť neutíchajúci plač som ich zatvorila a trasúc som čakala na to najhoršie…

Navigácia v knihe<< Návšteva (psychopat 9)Ráno (psychopat 11) >>
Autor

dada

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár