O bielu paličku sa obtrie horúci plameň. Zbĺkne. Odumierajú jej bunky, jej podstata. Bolesť sa šíri, silnie. Kričí ako o život. Oprávnene. Každý ma svoje zlaté jadro. Teraz však černá. Pohltí ho až kým úplne nezanikne. Nech zhnijú spolu.   Ako to, že sa stále usmievaš? Nevidíš to zlo a temnotu? Nevidím ju. Svet nie je farebný. Chlad. Cítim ho, dýcha mi za krk. Bojím sa. Koho?   Myšlienky do seba vrážali, deformovali sa na čoraz väčšiu masu. Stále len pribúdali. Áno, dnes je pekný deň. Žijem, aj keď nie ako chcem, žijem aj keď zajtra tomu už nemusí tak