Zmena prostredia (psychopat 6)

Tento príbeh je kapitola 6 z 12 v knihe Psychopat

„Hana!!“, zobudila som sa na hlasný krik. Otvorila som oči a zastonala od bolesti, ktorá mi vystreľovala do krku, kvôli nepohodlnej polohe spánku. „Prines Lucii raňajky! Čo na mňa pozeráš? Okamžite!“ Ten chlap nie je normálny.
Jemne sa otvorili dvere, svetlo ma opäť oslepilo. Do vnútra vstúpila staršia, nízka, na pohľad milá pani, skromne oblečená, s čiernymi vlasmi zviazanými do drdolu a s pár vráskami na tvári. Položila predo mňa tácku s niekoľkými plátkami syra, chlebom a pohárom vody. Podišla bližšie, dala mi dole šatku z úst a rozviazala mi ruky. Vystrašene som sa na ňu pozrela a ona sa pokúsila o úsmev, no pre jej strach sa moc nepodaril. „Kde som to? Budem v tejto pivnici celý čas? Vy ste jeho gazdiná?,“ zahrnula som ju otázkami. „Áno“, len vystrašene povedala, „nemám na výber.“ A zrazu jej nebolo.

Zjedla som aspoň tú trošku jedla, no hlad mi to veľmi neutíšilo. Musela som sa trochu poprechádzať po miestnosti. Bola som celá stuhnutá, tak som potrebovala trochu pohybu. Znovu som si všetko dookola obzerala a hľadala možnú cestu úniku, aj keď mi bolo jasné,že neexistuje. Prezerala som si zaprášené police, pavučiny, asi desaťkrát pokúsila otvoriť dvere, no ani som s nimi nepohla. V beznádeji som si sadla na stoličku a čakala. Chcela som plakať, kričať, bola som úplne bezmocná. Predstavovala som si svoju izbu, školu, kamarátky, bračeka Davida. Ach, ako ja len prežijem bez jeho otravného prebúdzania každé ráno? Bez maminho objatia a otcových nekonečných pripomienok o tom, ako sa musím zlepšiť v matike. A baby… keby len vedeli čo je White zač. Všetko to na mňa doľahlo a rozplakala som sa. Chcem ísť domov. V tom som započula odomykanie zámkov. Veľmi som sa zľakla a rýchlo utrela stekajúce slzy. White vstúpil dovnútra a rozkázal nech idem za ním. So strachom, bez namietania, som ho radšej nasledovala. Kam ma to vedie? Všade bude asi lepšie než v tej zaprášenej pivnici s minimálnym prísunom vzduchu. Vyšli sme von z pivnice. Ocitli sme sa priamo pri vchodových dverách. Chcela som sa ich pokúsiť otvoriť, či predsa len nebudú otvorené a rozbehnúť sa preč od tohto blázna, no strach mi nedovolil pohnúť sa z miesta. A naviac, pravdepodobnosť, žeby boli odomknuté, bola tak jedna ku trom miliónom. „Nech sa páči,“ sarkasticky povedal a otvoril mi dvere. Vstúpila som do malej, skromnej izby, ktorá nebola oveľa lepšia ako tá odporná pivnica. Plesnivé steny, no aspoň s kobercom a oknom.

„Hneď sa vrátim,“ povedal a zabuchol dvere. Už som sa trošku upokojila. Panika mi v tejto chvíli veľmi nepomôže. Ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. Chvalabohu ešte stále žijem, hoci ma desí ako mi chce zničiť život, len kvôli podobe na snúbenicu… chorý človek. Všetko mohlo dopadnúť úplne inak, keby som nepristúpila na odvoz domov, ale určite by to nevzdal po prvom odmietnutí… je posadnutý pomstou, aj keď ja som mu nič neurobila.

Čas ubiehal neskutočne pomaly, mala som pocit, že tu už ležím hodiny… Vonku je ešte svetlo, takže tu nemôžem byť tak dlho. Naraz sa rozleteli dvere, hodil po mne malý uterák so slovami, „choď sa rýchlo osprchovať, mám pre teba menšie prekvapenie,“ uškrnul sa a zabuchol dvere. Vedela som, že to nebude nič príjemné a pomaly sa ma zmocňoval čoraz väčší strach. Rýchlo som sa postavila, aby som ho nenaštvala a utekala za ním. No, kým som vyšla von izby, bol už dávno preč. Nevedela som kam bez neho ísť. Okolo mňa boli troje dvere. Typujem, že dve z nich sú izby Hanny a jeho vlastná a tá tretia kúpelňa, len teraz vstúpiť do správnych. Nadýchla som sa a s trasúcou rukou som otvorila prvé z ľava. Bola to izba ešťe menšia od mojej s rozkladacou posteľou a úzkou skriňou. Bolo tam len malé okrúhle okienko so závesmi a koberček v strede izby. Pravdepodobne to bola izba Hanny. Chúďa, prečo ju tu drží? Vyzerá nevinne a priateľsky, prečo by bol na ňu taký odporný a agresívny? Radšej som zatvorila dvere a rozhodovala sa, ktoré otvorím ďalšie. Posledné. Bože, zlá voľba. Izba bola priestranná, moderne zariadená s plávajúcou podlahou, dvomi veľkými oknami, balkónom a obrovskou skriňou. Mal dokonca manželskú posteľ s peknou povliečkou a pár vankúšmi.

Balkón! To by mohla byť cesta úniku. Nemôže to byť predsa tak vysoko, mohla by som skočiť. Ale čo keď bude zamknutý? Keď ma prichytí, ako sa snažím ujsť, tvrdo si odpykám svoju trúfalosť. Váhala som… urobiť to a riskovať, že ma chytí? No byť tu zavretá proti svojej vôli a neskôr ľutovať, že som sa aspoň nepokúsila?
„Čo tu robíš?“, objavil sa za mnou a začal ma bolestivo ťahať od dverí izby. Zabuchol a zamkol. „Pripadá ti toto ako kúpeľňa?!“ Kričal a ťahal ma dole schodmi. Slzy mi neprestajne stekali dole tvárou a začala som ľutovať, že som tie dvere hneď nezatvorila. Úplne dole v podzemí, kde sa nachádza pravdepodobne aj pivnica, bol malý sprchový kútik, vďakabohu aj so závesom. Povedal mi nech sa osprchujem a prídem za ním do izby.

Navigácia v knihe<< Šok (psychopat 5)Prekvapenie (psychopat 7) >>