Tik-tak. Nepríjemné ticho prerušoval hlasný tikot hodín. Okrem ručičky obiehajúcej kruh a môjho uboleného srdca, ktoré bubnovalo o hrudný kôš, v celej miestnosti bolo mŕtve prázdno. Schytila som okraje porcelánu a ponorila hlavu pod chladnú vodu. Verila som, že schovaná pred svetom pod čírou vodou uniknem aj pred tým strašným pocitom, ktorý ma spaľoval zvnútra každým dňom viac. No bola som na veľkom omyle. Srdce mi v ušiach búšilo omnoho hlasnejšie ako predtým. Už to bolo na nevydržanie.
Akoby mi ho niekto bezcitne schmatol do ruky a drvivou silou zatlačil, cítim len pomaly stekajúcu krv vnútri môjho tela.
Nie! Nedovolím, aby ma to takto zožieralo. Zaslúži si predsa trpieť! Aspoň z takej časti ako ja. Tak prečo ten prekliaty pocit stále v sebe nosím? Nemilosrdne mi vráža chladné pazúre priamo do môjho srdca.
Aj keď som sa silou-mocou presviedčala, že mi na ňom nezáleží, každá bunka môjho tela dobre vedela, že ho šialene milujem. Je to tak vyčerpávajúce… Bojovať so sebou samou.
Kyslík mi už začínal dochádzať a zavalená vodou som sa začala zmietať pod hladinou, v posledných sekundách som sa rozhodovala či ešte budem bojovať a užijem si na vlastné oči ako môj milovaný trpí, alebo ma to zabije skôr, ako k tomu vôbec dôjde… Rozhodnuté.