Žalúdok mi dlhým a precíteným zaškvŕkaním oznámil, že som už dlho nedala jedlo do úst. V duchu som poďakovala, že vďaka sprche zmizla aj veľká časť mojej bolesti a tak som sa mohla aspoň slobodne pohybovať. Josh stál pri kuchynskej linke a natieral si maslo s marmeládou na chlieb. Akonáhle ma zbadal, strčil mi do rúk tanier s dvomi kúskami tej dobroty. Aj keď to nie sú honosné raňajky, teraz by som ničím nepohrdla. Kým som prežúvala kúsok jedla po tak dlhom čase, uprene som gánila na tú najhlúpejšiu osobu predo mnou. Keby som mohla bez výčitiek by som mu niečo zabodla do nohy a pobrala sa naprieč lesom nájsť aspoň jedinú normálnu dušu, ktorá by mi mohla pomôcť… to však neprichádzalo do úvahy. Naviac by som neodišla bez Hanny. Ona sa snaží pomôcť mne a ja zas jej. Ale stále ma trápi, že nereagovala na moje zúfalé kričanie o pomoc a prosby, keď som potrebovala podporiť. Možno jej už nezáleží na tom, čo sa so mnou stane. Veď ako inak by som si mohla vysvetliť to niekoľkodenné bezcitné ignorovanie? Ja rozumiem, žeby mi v tej chvíli, keď ma včera Josh ťahal do jeho izby, veľmi nepomohla… Ale aj tá najmenšia snaha by mohla byť k niečomu dobrá. Ja sa však na ňu nevykašlem.
„Mám dnes pre teba robotu“, vytrhol ma zo zamyslenia nad ňou, zatiaľ čo som na neho nevedomky zazerala. „A ušetri ma zbytočných rečí a odporu, dnes som mimoriadne uťahaný“, povedal tým naj-provokatívnejším hlasom, aký dokázal zo seba dostať. „Potrebujem od teba, aby si mi upratala pivnicu. Všimol som si v akom hroznom stave je, keď som tam dovliekol teba“, zasmial sa. Uštedrila som mu ten najškaredší pohŕdavý pohľad, aký som v tej chvíli dokázala vystrúhať. V hlave som stále so sebou bojovala, že môj pôvodný plán by aj tak nevyšiel, takže nad ním nemám ani premýšľať. Urobila som to čo vždy… zhlboka sa nadýchla a so zdvihnutou hlavou odkráčala do kúpeľne, kde som si išla po vedro s vodou a mopom. S ťarchou, ktorú museli znášať moje ruky som sa vydala na vyčistenie celej pivnice, ako mi bolo prikázané. Zastala som uprostred chodby, kde sa nachádzalo viacero miestností a s hlbokým nádychom som sa pustila do práce. Drhla som a drhla… chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou, lebo tieto priestory vo mne vzbudzovali nepríjemne spomienky zo začiatku tohto teroru. Po pridlhom čistení som sa konečne ocitla pred poslednou miestnosťou, tak som sa bez otáľania do toho pustila. Začala som od dverí a pokračovala ku oknu, kde mi skrížila cestu akási obrovská kopa igelitu v rohu, ktorú som musela odpratať a vyumývať aj pod ňou. Keby si Josh všimol, že som si tento kúsok dovolila vynechať, to by bola scéna čo by narobil. Lebo ako mi bolo povedané „všetko do najmenšieho detailu“.
