Biely plášť

Môj život sa začal točiť okolo nemocníc a bufetovej stravy. Ráno som odchádzala s plným  očakávaním a domov prichádzala unavená a ubolená ,všetko sa muselo diať a odohrávať pokiaľ moja dcéra bola v škole.

Prichádzala domov v  rovnaký čas a ja som už ju čakala s úsmevom na perách. Moje okolie netušilo čo sa deje ani nemohlo z bytu som odchádzala s úsmevom na tvári za každým jedným pípnutím na mobile  boli povzbudzujúce slová ,,, ty to dáš si silná osobnosť ľúbim ťa,,,

Aj keď som vedela že sa trápi bolo to pre neho ťažké a niečo nové čo asi v žiadnom vzťahu nemal aby čelil spolu so svojou polovičkou  takej zákernej chorobe…. a k tomu tá diaľka medzi nami , nič viac som si nepriala   len aby ma držal  silno mocno za ruku a cítiť že som v bezpečí s mojou dcérou, ľúbila som ho veľmi .

 Dni nám ubiehali tak strašne pomaly a pritom každý deň rovnaký o mne ……Snažil sa ma viesť na diaľku , usmerňovať povzbudzovať  a keď bolo treba  aj rázne písal nešetril ma bral ma ako zdravú ženu a to ma hnalo o to viac sa  čím skôr  uzdraviť.

Každý večer ja na jednej strane za monitorom a on na druhej vysvetľoval  kázal  a ja som len odpovedala ,,  potichu sedela a plakala už dosť nevládzem,,  Za každým to bolo  o nás že musím bojovať kvôli dcére kvôli nám vôbec netušil že ja nemám silu ,že ja to nezvládam .

Ráno som sa vybrala do práce s úsmevom ako každý deň, zvoní mi mobil a na druhej strane neznámy žensky hlas ,prebehla uvítacia konverzácia a ticho v aparáte ,, stalo sa niečo? ,,ANO,, mi odpovedala mobil mi spadol prišlo mi nevoľno ..ta pani mi oznámila že môj otec mal nehodu a je v umelom spánku  v nemocnici 200 km odo mňa kde bývam .V tú sekundu  som nevedela čo robiť ,pozrela na hodinky ísť za ním ? alebo počkať na dcéru ?

Vzala som  mobil a hneď som písala svojmu drahému  čo sa stalo a ten ostal v šoku ako ja… ,aj keď s otcom som nemala dobrý vzťah , stály kontakt ,nikdy som nevedela zabudnúť ,že nechal všetko na mne na moje ramená a odišiel, ale dal mi život a moja povinnosť bolo sadnúť do auta a vybrať sa za nim do nemocnice. Doma som zariadila pár veci okolo  malej .

Čas pokročilý ale aj tak som sa pustila  šoférovať  200 km aj napriek tomu že ma čakala na druhý deň prvá chemoterapia …Prišla mi správa  ty predsa ideš teraz na noc? .Áno musím  láska  a keď už napísal ,,ako chceš,, vedela som že moc nezdieľame spoločný názor aj napriek tomu mi robil spoločnosť až tam . Za veľa veci mu ďakujem.

Na chodbe ma oslovila sestrička koho hľadám ,tak som jej povedala o čo ide a ona pohotovo  zavolám Vám pána doktora, neskutočné  dlhé minúty som čakala ale dočkala . Postavil sa predo mnou vysoký chlap v bielom plášti a povedal na rovinu ako to s nim vyzerá. Pane bože sa mi to sníva alebo je to pravda? veď toto ja už nemôžem zvládnuť veď to je aj na vola veľa  som si povedala .Ostala som na chodbe stáť  ako prikovaná  prišla sestrička  a sa ma pýta chcete isť za nim určite len som prikývla a cupkala za ňou..

Bol to strašný pohľad keď vidíte niekoho z rodiny a s  informáciou práve podanou od lekára .. Rozplakala som sa silno že čo sa to deje ? čo to má byť ? čo mám robiť? Jedine na čo som sa zmohla bolo sadnúť  do auta a ísť na prvú  pumpu si dať kávu a vyplakať sa….. Cesta domov bola nekonečná a plno myšlienok v hlave . Na čo sa mám ešte pripraviť ?.  Aké hrozné  prekvapenie má ešte čaká si vravím ……..

,,A čakalo,,                                                                                                                                                                                                                              ( príbeh na pokračovanie…)