Od času kedy sme sa naposledy videli, od času kedy som sa naposledy pozrel do jej hnedých očí, ubehlo už pár mesiacov. Pamätám si každý jeden detail, každé jedno slovo, každý jeden jej pohyb či gesto, bolo to v deň dotyku v dotyku, bolo to v deň keď som nechcel, ale musel odisť, v deň keď vystupovala z auta a chcela mi dať bozk a ja som povedal nie. Bolo to v deň, keď som vedel, že keď sa k nej vrátim budeme to opäť my, rovnakí a pritom iní, iní v očakávaniach, iní v zábranách, iní v láske, iní v túžbe. Budeme opäť spolu, opäť tak blízko a predsa ďaleko. Neviem čo bude a neviem čo sa stane, aj keď to čo sa má stať sa stane, jedno však viem, hocako vieme, že už dávno patríme jeden druhému, stále je medzi nami sklenená stena, stále je tam niečo, alebo niekto, kto nám bráni urobiť ten posledný krok. Ak ho urobíme, už nás nikdy nikto a nič na tomto svete nerozdelí leda ak smrť.
Nechcem predbiehať udalosti. Nechcem a pritom snívam o tom čo sa stane každý jeden deň, všade kam sa pohnem vidím jej tvár, jej úsmev, cítim jej vôňu, jej dotyk, počujem jej tlkot srdca a zrýchlený dych. Od dňa kedy sme sa naposledy videli sme v každodennom kontakte. Vieme o každom jednom kroku. Dokážeme pretelefonovať celé hodiny a popísať neskutočné množstvo správ. Každú jednú voľnú minútu venujeme sebe. Každé jedno slovo, každú jednu myšlienku. A aj napriek tomu sme blízko a predsa ďaleko.
Smejeme sa spolu. Hovoríme o živote o prítomnosti občas aj o budúcnosti. A stále sa smejeme. Ako malé deti. Uťahujeme si jeden z druhého tak zdravo sa podpichujeme, provokujeme, pár krát sme sa neudržali a zašli trošku ďalej v predstavách ako bolo zdravé. Ale čo je vlastne zdravé? Je zdravé snívať a podeliť sa o to s niekým, alebo snívať a nechať si to pre seba? Čo je rozumné a zdravé? Žiť vo vzťahoch, ktoré nikam nevedú, ale majú racionálny základ, alebo prijať vášeň, ktorá ťa poblázni natoľko, že žiadna vec na svete pre teba nie je nemožná. Čo je zdravé? Smiať sa a radovať, užívať si jeden druhého navzájom, alebo sa obviňovať, že to čo robíme ja zlé a veriť tomu, že to čo máme teraz každý doma nie je síce super, ale dá sa to vydržať? Sme tak blízko a predsa ďaleko.
Rozprávame sa o všetkom. O nej, o mne, o deťoch, o plánoch, o živote, rozprávame sa spolu o nás dvoch a pritom rozprávame sami za seba. Rozprávame a keď dorozprávame? Neviem ako ona, ale ja o tom nechcem iba rozprávať. Ja to chcem žiť a chcem to žiť s ňou. Rozpráva mi o tom čo a ako sa cíti, čo prežíva, čo ju trápi, s čím si nevie rady a ja? Ja som prijal úlohu, poradcu a partnera a kamaráta na diaľku v jednej osobe, ktorý poradí, ktorý ju upokojí a utíši ako milujúci partner a na druhej strane aj napomenie a pokarhá s pravdou na perách ako správny kamarát. S pravdou, ktorú už dávno pozná, ale keď jej to poviem ja bez zábran bez pocitu, že sa na mňa bude hnevať, lebo viem, že sa hnevať nikdy nebude, tak vtedy stíchne, na chvíľu mlčí a uvedomí si, že realita je taká aká je, že je smutná a krutá, ale že je hlavne pravdivá. Uvedomí si, že som zrkadlom jej duše a že nikdy nedovolím, aby jej niekto ublížil. Že je pre mňa tá, pre ktorú urobím aj to prvé a posledné aj keby ma to malo stáť moje pohodlie, moje bezpečie a otvorene priznávam, že aj môj život. Že je to bláznivé? A nech! A nech to je aj to najbláznivejšie z bláznivého, aspoň viem, že môj život za niečo stál a že som sa pre niekoho obetoval bez nároku na odmenu, bez nároku na lásku, bez nároku na poďakovanie. A pritom tak veľmi túžim po jednom…po tom aby mi skočila do náručia a povedala MILUJEM ŤA. Som pripravený nato, že sa to nikdy nestane, že sny ktoré spolu snívame zostanú len snami, že po nich zostane len táto kniha, ktorú možno okrem nás dvoch už nikdy nebude čítať, že som si ju celú len vymyslel, že neexistuje, že je len životom, ktorý je v rozprávkach a vo filmoch s happy endom. Že to čo sa momentálne odohráva je len sen, ktorý snívam, ale ak to je sen tak sa naozaj nechcem zobudiť. Som pripravený nato, že sa rozhodne zostať tam kde je a s kým je. Pripravený nato, že sa zlomí a podvolí, že si vyberie racionálnejšie riešenie. Riešenie, ktoré ju nikdy neurobí šťastnou, riešenie, ktoré ju posadí do kúta zmierenú s osudom, ale falošne šťastnú, že sa pokúsila zachrániť to čo je už dávno stratené a to len za cenu toho aby si mohla povedať dokázala som to.
Naposledy keď sme spolu telefonovali, rozprávali sme sa o Bohu. Aj keď je neveriaca, priznala, že verí v niečo, resp. niekoho čo všetko stvoril, čo to snáď nejako riadi, že vie, že možno je nejaká energia. Nazvala to tak pekne, že verí v nejakého hýbataľa. Pekné slovo. Bolo milé počúvať iný názor na vznik sveta od človeka, ktorý neverí v to čo ja. Pozorne som ju počúval. Ukladal som si do pamäte každé jedno slovo. A nakoniec, keď už bol čas ísť spať, rozlúčili sme sa a ja som jej navrhol aby mi pred spaním napísala niečo pekné, niečo čo ju prvé napadne. Proste nech sa nebráni čaru prvej myšlienky. To čo napísala sa ma dotklo. Dotklo sa ma to tak silno a tak hlboko, že aj keď som mal pocit, že opäť všetkému rozumiem, že ju už poznám, že už nie je nič čím by ma dokázala prekvapiť, tak pri tejto vete čo mi napísala som pochopil ako veľmi som sa opäť zmýlil. Silnejšie vyznanie pocitu, ktorý ku mne cíti, som nikdy pred tým nečítal ani nepočul.
TY si môj hýbateľ. Pohybuješ mojim vesmírom, učíš ma, „nútiš“ premýšľať…vzhliadam k Tebe, obdivujem Ťa, ale to mi nestačí. Chcem sa Ťa dotýkať, aby som sa uistila, že sa mi len nesnívaš.
Je tak blízko a pritom ďaleko. Neviem sa dočkať dňa, kedy ju opäť uvidím, kedy opäť budem môcť pozrieť do jej hnedých očí, privoňať k vôni jej vlasov, cítiť jej dotyk, jej tlkot srdca…ten deň sa nezadržateľne blíži a ja mám len jednu otázku. Čo mám urobiť ak tam bude tá sklenená stena, ktorá nám bude brániť urobiť ten posledný krok? Pýtam sa sám seba a prvý krát sa pýtam vás čo čítate túto knihu čo mám urobiť?
