Všetko, úplne všetko sa v našich životoch opakuje dookola. Len nie v tom isto čase a na tom istom mieste. Každý deň sa posúvame ďalej rovnako tak ako plynie čas. Aj keď ležíme, sedíme, alebo stojíme na jednom mieste, svet okolo nás sa pohybuje a my sa pohybujeme s ním. Sú činnosti, ktoré robíme naučene, činnosti, ktoré robíme podvedome, dokonca aj ktoré robíme nevedomky. Ustavične opakujeme tie isté chyby, ustavične prežívame tie isté príbehy. Náš život to sú len kópie kópií, posunuté v čase a priestore. Tak ako keď sa prekryjú dve priesvitné fólie na ktorých sú predkreslené vzorce alebo znaky, a ich prekrytím vznikne dokonalý obraz, rovnako aj náš život, to sú len fólie poukladané na seba. A či niekedy náš život dospeje do dokonalosti? Ak sa dokážeme zbaviť povrchnosti, ak dokážeme vnímať svet okolo seba presne taký ako naozaj je, ak si prestaneme veci prikrášľovať, ak sa naučíme nepodliehať sebaklamu a sebaľútosti, ak dokážeme prijať fakt, že jedinnou nemennou istotou je naša smrť, tak určite áno.
Ako začať? Jednoducho. Stačí sa ráno pozrieť do zrkadla a položiť si otázku: To čo vidíš je tvoj odraz v zrkadle, alebo si ty odraz toho čo vidíš v zrkadle? Komplikované? Omyl. Ono je to práve že veľmi ale veľmi jednoduché. Presne v tejto chvíli je čas, aby som každého z Vás poprosil, polemizujte so mnou, píšte mi do komentárov, diskutujte, vyvracajte mi moje pozorovania a skúmania, presviedčajte ma o opaku toho čo píšem. Mojim účelom Vás nie je poučovať, mojim účelom je pokúsiť sa nájsť ten dokonalý obraz, ktorý vznikne ak si tie Vaše a zároveň aj moje fólie poukladáme tak ako na seba patria.
Ďalším krokom je nenechať sa za žiadnych okolností nikým a ničím ovplyvňovať. O slobode sa už popísalo toho toľko, že v konečnom dôsledku som ja sám o slove sloboda a o jeho význame začal pochybovať. Položte si druhú otázku: Som slobodný? A v zápätí tretiu: Kto som? Odpovede nevyslovujte nahlas, odpovede si napíšte na papier a papier si odložte niekam na miesto, kde ho určite nestratíte, trebárs do peňaženky (aj keď je pravdou, že aj tú peňaženku môžete stratiť). Že prečo? No jednoducho preto, lebo človek zvykne veci zabúdať. A tak ak náhodou zabudnete odpovede na Vaše otázky otvorite si papierik a on vám odpovede pripomenie.
Predpokladám, že veľa ľudí bude namietať, že veď oni presne vedia kto sú a že sú slobodní. Ja sa s nimi hádať nebudem. Poviem Vám ale jedno. Zmena povolania, zmena partnera, narodenie, alebo úmrtie v rodine, firemné párty, rodinné oslavy, len tak kavičkovanie s kamarátmi, cesta autobusom, vlakom, prechádzka v parku, návšteva kina, divadla, škola, škôlka, prosto všade tam kde sa stretávate zoči voči s inými ľudmi, to sú situácie, kedy strácate seba v zrkadle, kedy zabúdate kto naozaj ste, a na vašu slobodu, tak na tú rovno zabudnite. Alebo mi chcete povedať, že na firemnej párty si robíte čo chcete? Chcete mi povedať, že sa netrasiete o to aby ste pôsobili seriózne a profesionálne? Pri hľadaní nového povolania sa vám v hlave pred pohovorom nemyhá kopec otázok, že čo a ako máte povedať aby ste uspeli? Chcete mi povedať, že sa neotrčate pred zrkadlom muži tak pol hodiny a ženy aj zo dve tri, keď idete na nové rande, ktoré ešte k tomu vyzerá celkom sľubne. Chcete mi povedať, že nehráte formu pred triednym učiteľom vášho potomka na rodičovskom združení, namieto toho aby ste zostali sami sebou a to len preto, aby ten váš podarený syn alebo dcéra zmaturovali? Chcete mi povedať, že vy nikdy za žiadnych okolností, nemáte na svojej tvári masku? Chcete mi povedať, že to tak nie je? Je. A tak to prosím zmente. Zostante sami sebou vždy a všade. Zostante slobodní, zostante tým kým naozaj ste. Nebojte sa toho v konečnom dôsledku : Naše životy sú len kópie kópií…
