Jakub – 24.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie)

Tento príbeh je kapitola 24 z 24 v knihe LIVE WITH PASSION

Dnes som s ním volal. S mojim Jakubom. S mojím srdcom s mojou krvou. S mojim synom, mojim pokladom, mojim anjelom. Je rovnaký ako ja. Rovnako vášnivý, rovnako citlivý, rovnako múdry, pozorný, inteligentný. Pamätám ako som na neho prvý krát žmurkol, pár minút po tom ako sa narodil a ako sa ľakol a prižmúril tie krásne modré očká. Narodil sa 22.októbra. Toho roku bude mať sedem. V septembri ide do školy. Bože ako ten čas rýchlo letí. Dnes som s ním volal a opäť mi prišlo smutno a začal som si uvedomovať, že moje rozhodnutie odísť na ostrovy bolo spontánne a unáhlené. Dnes som si opäť uvedomil ako veľmi mi chýba. Dnes som si opäť uvedomil, že nič na svete mi nedokáže vynahradiť pocit keď ma objíme vlastné dieťa a vidím ako sa teší , keď ma vidí po dvoch troch mesiacoch a ako hrdinsky znáša, keď odchádzam. Naposledy keď sme boli spolu pred odchodom som sa ho opýtal:

– Ideš ma odprevadiť dole pred dom?
– Nie – povedal tak trochu smutne
– Tak aspoň na balkón pod a zamávaš mi
– Nie
– Buboš prečo nie?
– Lebo mi bude smutno a bude sa mi chcieť plakať. Tak už choď otec. Čau

Mal som čo robiť, aby som udržal slzy. Mal som čo robiť, aby som proste nepoložil kufor na zem a jednoducho nikam neodišiel. Bolo to milé a smutné veľmi smutné zároveň. Pozeral som na neho ako kľačí na koberci a stavia si autíčko z lega. Vedel som, že je smutný vedel som, že mu budem chýbať. Keby som tak vedel čo sa odohráva v tej jeho detskej hlave, ale neviem. To vie len on. Raz mi to možno prezradí a možno nikdy on je totiž citlivá duša po mne, ale tvrdá palica po jeho maminke Alene.

Spomínam si ako prvý krát jedol čučoriedky. To ešte nebol na svete. Ale viem, že ich jedol, lebo všetci sme mali modro v pohárikoch a vo vedierkach, len Alenka sedela v čučoriedkovom kríku a modré mala všade, na rukách na brade na jazyku len nie vo vedierku. Spomínam si ako sme pred jeho narodením preskákali pár dlhých hodín na fitnes loptách na chodbe pôrodnice na Antolskej v Petržalke. Do bolo čakania. Ozval sa na svet ráno o 1.30 a narodil sa večer 19.05. Spomínam si ako sme ho išli prvý krát kúpať a báli sme sa, že bude kvíkať keď ho namočíme do vody. A on? On sa usmieval a tešil. Horšie už bolo, keď sme ho z tej vody chceli vybrať. To kričal ako o dušu. Spomínam si na jeho prvé kroky, ma jeho prvé slová, nato ako ledva sedel a už „čítal“ knihu. Ako ledva chodil a vyliezol na povalu po rebríku len riť v plienke mu trčala von dverami. Spomínam ako išiel prvá krát na východ na prázdniny k babke. Mal ledva 2 roky. Stáli sme na stanici pred vlakom a čakali či nebude plakať. A on? Otočil sa chrbtom a pozeral na úplne inú stanu. Klopali sme na okno nech sa otočí. Otočil sa a povedal:

– Už choďte domov ja idem teraz k babke.

Zlaté. Namiesto neho sme plakali my. O dva dni sme mu volali, že či je v poriadku, či nie je smutný a podobne. Jeho odpoveď:

– Čo otravujete. Teraz som u babky a keď mi bude smutno poviem babke a prídete pre mňa.

Spomínam si ako prvý krát ochorel. Mal asi 3,5 roka. Jeho prababka Judka, dnes už je na nebesiach, ho chodila každú chvíľu pozerať do detskej izby či je v poriadku. Jakub to chvíľu znášal, ale keď už do dverí strkala hlavu po hádam 10 krát za pol hodinu tak z postele vyletelo:

– Čo ma tu chodíš každú chvíľu obzerať ako opicu v zoologickej.

No nie je zlatý ten môj syn? Spomínam na to ako som ho učil chytať ryby na Čiernej vode. Ako som mu postavil šarkana a v materskej škole keď mali súťaž tak jediný jeho šarkan lietal v takej výške, že ho už pomaličky ani vidieť nebolo. Vtedy bol hrdý na mňa. Bolo skoro bezvetrie. Ostatné deti pobehovali sem a tam a šarkany nie a nie lietať. Len Jakubov lietal. A on sa smial od ucha k uchu. A keď sme išli domov, držal sa ma za ruku a povedal:

– Videl si? Videl si ako ten môj lietal vysoko oci? Ďakujem

Spomínam si ako som pre svoju hlúposť a ješitnosť prestal chodiť do baptistického zboru. Nepomáhali ani prosby, ani napomínania ani rozhovor s kamošom kazateľom Mirom. Nepomáhalo nič. Mal som vtedy problém sám so sebou. A to posledné čo som mal vtedy chuť robiť, bolo chodiť v nedeľu ráno na omšu. Trvalo to asi dva mesiace. Už ani neviem v akej súvislosti mi Jakub z ničoho nič povedal:

– Oci? Ja viem prečo ty nechodíš v nedeľu do zhromaždenia?
– No prečo Jakubko, povedz mi prečo – opýtal som sa ho trošku ironicky, lebo som ani len nemohol tušiť ako odpoveď dostanem rovno medzi oči od 4,5 ročného decka.
– Preto lebo už nemiluješ pána Ježiša – odpovedal.

Povedal to s takou ľahkosťou a pritom vážnosťou, že radšej by som dostal v tej chvíli facku ako toto. Vtedy som pochopil jedno. Znamenia existujú. A toto bolo jedno z nich. Cez Jakuba mi hýbateľ dal ranu rovno medzi oči.

Spomínam si ako bol za mnou na návšteve na ostrovoch. Ako sme boli pri mori. Ako sme sa túlali Londýnom. Ako sme boli v múzeu. Ako sme boli v Richmond Parku, na Londýnskom oku a v podmorskom svete.

Spomínam si na všetko a pri tých spomienkach sa mi tlačia slzy do očí. Začínam si opäť vytýkať, že som ho opustil. Že mu iste chýbam a že ma určite potrebuje. Viem, viem že tomu rozumie, ale viem aj to že ho niečo trápi, ale nepovie mi to. Viem, že sa opäť už čoskoro uvidíme, prichystal som mu skvelý výlet. Pôjdeme do kaštieľa a na hrad a do jaskyne a na hríby a bude sranda a bude fajn.

Dnes som mu volal. Vravel mi, že sa už na mňa veľmi teší. Že sa teší na výlet. Dnes som mu volal a prvá myšlienka, ktorá ma prepadla, keď som zavesil telefón, bola že túto kapitolu proste venujem jemu. Jakubovi môjmu jedinému synovi. A pri písaní týchto riadkov si uvedomujem čím ďalej tým viac, že domov je tam kde máš rodinu, že možno je čas vrátiť sa späť. V septembri pôjde do školy a ja chcem byť pri tom. Bude si písať úlohy a ja chcem byť pri tom. Prídu prvé lásky a ja chcem byť pritom. Proste s tým chcem niečo urobiť.

Navigácia v knihe<< Tak blízko a predsa ďaleko – 23.kapitola Live with passion – (kniha na pokračovanie)