- Prvý deň
Prvý školský deň je pre mňa asi ten najhorší deň v roku. Po dvoch mesiacoch užívania si slobody, slnka a vrážd sa vrátiť opäť do toho kolobehu povinností, somarín a najmä opäť stretávať tie nechutné tváre spolužiakov. Des.
Nikdy som v škole nemala veľa kamarátov a ani mi nechýbali. Cez prestávky som len tak sedela a pozerala von oknom, a to isté plánujem robiť aj tento rok. Ešte že je to už tretí ročník. Už len jeden a mám strednú z krku, potom si môžem robiť čo chcem, možno odídem z domu, alebo zostanem s ockom. Navždy.
Nemôžem síce povedať, že nemám žiadnych kamarátov, pretože nejakých predsa len mám, no sú to „iní“ ľudia. Sú to ľudia, ktorí ma vedia pochopiť a podporiť. Síce pred nimi mám tiež tajomstvá, ale človek predsa nemôže byť úplne sám. Keby vedeli o tých mojich tajomstvách, už by však so mnou snáď ani neprehovorili.
Vstúpila som do školy, a snažím sa nájsť svoju triedu, snáď bude tam, kde každý rok. Neznášam to, úplne neznášam tieto prvé dni v škole. Všade chaos a zmätok, nikto nevie kde čo je a všetci zmätene pobehujú hore dole. Keď som triedu konečne našla, vošla som dnu.
„Ahojte.“ pozdravila som sa a všetci na mňa zase vyjavene pozerali.
[mycred_sell_this]Neviem čím to bolo teraz, možno tým, že som sa im po tých rokoch ignorovania konečne pozdravila, alebo kvôli môjmu oblečeniu. Mala som na sebe krátku sukňu, podkolienky a tielko. Na to že bol september, bolo ešte dosť teplo.
No čo už, cez leto som trošku zmenila štýl, predtým som v sukniach nikdy nechodila. Ale ockovi sa to páči. Sadla som si úplne do zadnej lavice a vytiahla mobil z vrecka, že skontrolujem instagram. V tom ma ale prerušil v podstate celkom známy hlas.
„Tu sedím ja Levkutová!“ strčil do mňa Peter. Spolužiak. Taký malý hnusný drzáň. Pozrela som naňho, postavila sa k nemu a pozrela mu do očí. On len nehybne stál a čakal čo spravím. Nechcela som však hneď v prvý deň robiť nejaké scény. Usmiala som sa naňho, tak škaredo, obišla ho a sadla si do lavice pred ním. On ma len tak nevyprovokuje, ale za toto ešte bude pykať. Neskôr si ku mne prisadla Lenka, ale to len preto, lebo už nebolo nikde nič voľné. Tvárila sa pri tom, akoby sa jej rútil celý svet, že so mnou bude musieť sedieť celý rok.
Po chvíli prišla do triedy učiteľka. Zase sa tvárila tak strašne dôležito, akoby bola majster sveta. Ach, keby som len nemusela chodiť do školy, to by bolo.. ale ocko chce aby som mala aspoň maturitu. Nie som síce hlúpa, mám v podstate až príliš dobré známky, ale vzdelanie tohto typu pre mňa nie je v živote dôležité. Nechcem sa bifliť somariny, ktoré mi budú nanič.
„Takže, všetkých vítam, dúfam, že predposledný ročník bude pre vás taký úspešný ako tie dva predtým a všetci ste dostatočne oddýchnutí a pripravený začať nový školský rok.“ triedna mala predslov.
Ani som ju veľmi nepočúvala. Stále mlela to isté, každý rok. Tento jej monológ trval ešte asi hodinku, kde vyriešila všetky organizačné veci a potom nás pustila domov. Musela som vstávať o siedmej kvôli hodine v škole! Strašné. Rýchlo som sa postavila zo stoličky a utekala von z triedy, nech zase cítim tú slobodu aspoň na chvíľu. Cestou ma však zastavila Karin.
„Ahoj, ty si riadne opeknela cez prázky. Bola si niekde na dovolenke?“ chytila ma za ruku a obzrela si ma. Rýchlo som si ruku vytrhla z tej jej. Čo si to dovoľuje.
„Nebola som na dovolenke, bola som len na našej chate pri jazere. To vieš, pri vode lepšie opaľuje.“ odvkrla som jej a dala sa na odchod. Keby len vedela, čo všetko sa tam stalo, zasmiala som sa v duchu, no všimla som si, že ona sa vybrala so mnou.
„Ja som bola s rodičmi v Španielsku, bolo super, ale len na dva týždne. A už máš nejakého frajera?“ vyzvedala. Nechápala som tomu, predtým sme sa nijak extra nekamarátili, občas sme prehodili pár slov, aj to len o škole.
„Prečo sa pýtaš?“ zastala som a nechápavo na ňu pozrela.
„Ja len tak, že si zmenila štýl a predtým si nikoho nemala, vieš.“ usmiala sa tak strašne nasilu, až mi z toho prišlo zle. No to teda neviem, povedala som si v mysli. Hlupaňa.
„Nemám frajera, zmenila som štýl, lebo som chcela. A už musím ísť, maj sa.“ rýchlo som sa rozlúčila, pretože som na parkovisku pred školou zazrela auto môjho ocka. Nevlastného. Ani som nepočula, čo mi povedala a bola som aj rada, len otravuje.
Utekala som na parkovisko za ním, kde stál opretý o svoj čierny mercedes. „Ahoooj, už si mi tak chýbal.“ povedala som a hodila sa mu do náručia. Položila som sa si hlavu na jeho hruď a on ma pevne stisol.
„Ahoj moja malá, tak čo? Aký bol prvý deň v škole?“ opýtal sa a ja som mu pozrela do očí, ktoré boli tak krásne sivé. Len som sa zamračila a on sa usmial. Asi pochopil, že nič moc to teda nebolo. A to je len začiatok!
„Poďme domov, Miška.“ povedal a otvoril mi dvere na zadnom sedadle. Nikdy som nemohla sedieť vpredu, pri ňom. Vždy len vzadu. Ani sa nečudujem, keď tam naposledy sedela moja mama tak zomrela. S ockom mali autonehodu, on to prežil avšak mama už toľko šťastia nemala.
A vtedy, keď zomrela, sa to všetko začalo…[/mycred_sell_this]
