„Je to veľká príležitosť.“ Zdôrazňovala Klára a nervózne sa pohojdávala na stoličke. Jej výraz tváre bol až príliš čitateľný. Čakala na moju odpoveď už vyše týždňa, ale ja som si stále nebola úplne istá.
„Emma, tvoje články majú dušu, čitatelia ich milujú. Ak budeš s touto ponukou súhlasiť a napíšeš skvelý článok, povýšenie ťa neminie.“
Povzdychla som si. „Nejde predsa len o článok.“ Zdôraznila som.
„Viem, ale je to známy francúzsky šéfkuchár, ktorý precestoval niekoľko krajín. Tento krát sa rozhodol pre nás, nie pre hlavné mesto. Vybral si kopanice, rozumieš?“ Klára mi svojím prehnaným vysvetľovaním a gestikulovaním pripomínala chobotnicu z animovanej rozprávky. Pousmiala som sa nad svojím zmýšľaním, pokrútila som hlavou a vrátila som sa späť do reality.
„Fajn, idem do toho. Ale len preto, že kopanice a gastronómiu milujem.“
„Výborne!“ Vykríkla Klára a radostne poskočila na stoličke.
Sadla som si za stôl a otvorila som zložku s názvom: Emma Fischer.
Pousmiala som sa sama, keď som si prečítala nadpis na prvej strane: Šéfkuchár z Paríža. Aká náhoda. Môj milovaný Paríž, tak veľmi som ho túžila opäť navštíviť. V hlave sa mi vynorila spomienka na deň mojich osemnástych narodení. Pamätám si, akoby to bolo včera, keď som si z malej bielej obálky vytiahla päť dňový zájazd do Paríža. Keď sme spolu s mamou nastúpili do stiesneného autobusu a takmer šestnásť hodín cestovali. Deň, kedy moje oči po prvý krát zahliadli Eiffelovu vežu. Šliapanie niekoľkých schodov sprevádzané silným tlkotom srdca. A napokon, očiam neunikajúci výhľad na krásny Paríž. Plavba po čarovnej rieke Seina, návšteva Louvre, či Versailleské záhrady. Pri spomienkach na Paríž mojím telom prebehli malé zimomriavky, ktoré ma naplnili pocitom šťastia.
„To je ono!“ vykríkla som viac, ako bolo vhodné, pretože všetci naokolo sa na mňa čudne pozreli. Venovala som im ospravedlňujúci pohľad a zahľadela sa späť do papierov.
Ďalej som ich už neštudovala. Otvorila som si svoj poznámkový blok a zapísala si doň zopár poznámok:
– Spomienky, ktoré v nás vyvolávajú pocity šťastia.
– Zimomriavky, šteklenie v bruchu a nevysvetliteľný úsmev na perách.
„Lola.“ Náhlivo som vošla do výrobne, v ktorej to krásne rozvoniavalo čerstvo upečenými koláčmi. Kývla som hlavou na znak pozdravu a vysadla si na kuchynskú linku.
„Idem do toho.“
Lola si rukou prehrabla svoje krásne červené vlasy a prižmúrila oči. „Hovoríme o sexi šéfkuchárovi z Francúzska?“ Zasmiala sa.
„Hovoríme o šéfkuchárovi z Francúzska, ktorého budem musieť nadchnúť nie len kopaničiarskou kuchyňou ale aj kopanicami ako takými. Ohúriť ho našim krásnym okolím, chutným jedlom a kultúrou natoľko, aby mi poskytol ten najúprimnejší článok, vďaka ktorému ma možno povýšia a naše noviny dostanú druhý dych.“ Opravila som ju.
„Ty si si ho ešte stále nevygooglila, však?“ Pýtala sa podpichovačne.
„Nie?! Ešte dnes ráno, som ani len netušila, že tú ponuku naozaj zoberiem.“
V malom okamihu mi pred nosom zastavil jej telefón. S prižmúrenými očami som hľadela na fotografiu. Vynímal sa na nej mladý, modrooký chlap s hnedými vlasmi a mierne namysleným výrazom tváre.
„V tom bielom oblečení pre kuchárov je brutálne sexi. Nemyslíš?“ Usmievala sa od ucha k uchu.
„Nem…“ Okamžite ma prerušila a začala čítať.
„Matteo Laurent je mladý francúzsky šéfkuchár a majiteľ reštaurácie Le Laurent sídliacej v Paríži. Pred rokom sa mu dokonca podarilo získať prvú Michelinskú hviezdu. Jeho reštaurácia je známa nie len tradičnou francúzskou kuchyňou. V jeho ponuke si každý príde na svoje.“
„Pán dokonalý.“ Pobavene som zo seba vyhŕkla.
„Úprimne, Emma? Závidím ti. A každá jedna by sa s tebou pobila, o takúto možnosť. Ty sama predsa miluješ gastronómiu a varenie. Možno aj on teba naučí niečo nové. Mala by si sa z takejto príležitosti tešiť.“
„Ale veď ja sa teším. Len nemám rada ten chaos a všetko okolo toho. Mám radšej články s ľuďmi, ktorí sú skromní a nenároční.“
„Vôbec ho nepoznáš, uvidíš, nakoniec ťa ešte prekvapí.“ Usmiala sa a mrkla na mňa. „A nechci mi nahovoriť, že nie je sexi, aj tak ti to neuverím!“
„Fajn, tie modré oči majú niečo do seba. Len čo by na takéto ospevovanie cudzieho chlapa povedal Daniel?“ Podpichla som ju.
„Daniel? A ty ho tu snáď vidíš? Pretože ja nie, a už tam toľko nevysedávaj a poď mi pomôcť s tými veterníkmi. Nemusím ich dorábať ráno. Keď už si tu, musím ťa predsa využiť.“ S úsmevom na perách mi štuchla do ramena.
„Rozkaz, madam.“ Zasalutovala som jej a s úsmevom sa pridala k pečeniu.
Okrem práce v novinách som sa venovala občasnému písaniu blogu o varení, a tiež som vypomáhala Lole s pečením. My dve sme boli zohratá dvojka vo všetkom. Niečo ako sestry bez pokrvnosti. Bola som za ňu naozaj vďačná, pretože tu pre mňa bola v každej situácií.
Zaparkovala som pred bytovkou a vo chvíli keď som vystupovala ma niekto pevne chytil za rameno. V rýchlosti som sa otočila a bola som pripravená sa brániť.
„Preboha, Adam! Čo tu robíš?“ Tlkot vlastného srdca som počula až v ušiach.
„Emma, môžeme sa porozprávať? Chýbaš mi.“ Zašepkal potichu.
„Prepáč, ale je neskoro, som unavená. A myslím si, že my dvaja sme si už povedali všetko. Je na čase, aby si sa s tým zmieril. Toto je už tretí krát za tento týždeň, čo si ma niekde čakal. Takto to už ďalej nejde, rozišli sme sa.“ Povzdychla som si. Bola som unavená z toho, ako ma stále prenasleduje. Vždy bol prehnane žiarlivý, výbušný a občas agresívny. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som si to uvedomila a presvedčila samú seba, že nie je chyba vo mne. Od nášho rozchodu prešiel takmer mesiac, ale on sa s tým stále nedokázal zmieriť.
„Neverím, že si tak rýchlo zabudla na všetko to pekné, čo sme spolu prežili.“ Sklopil zrak.
„Samozrejme, že som nezabudla. Prežili sme veľa krásnych chvíľ, ale pravda je taká, že viac si spomínam na tie nepríjemné situácie, v ktorých si ma obviňoval, že ťa podvádzam. Alebo keď si sledoval kam a s kým chodím. Keď si bol na mňa bez príčiny agresívny.“ Vymanila som sa si ruku z jeho zovretia a zamierila som domov.
„Emma, dajme tomu ešte jednu šancu. Prosím!“
„Ja už s tebou ale nechcem byť.“ Vošla som do bytovky a zabuchla som za ním dvere.
Vyzliekla som zo seba oblečenie a vošla som do vane s príjemne teplou vodou. Do rúk som si vzala mobil a na Instagrame zadala do vyhľadávača Le Laurent. Bola to jedna z najluxusnejších reštaurácií, aké som kedy videla. Zariadená do luxusného glamour štýlu. Lesklé mramorové podlahy bielej farby v kombinácií so zlatou. Steny boli natreté jemnou béžovou farbou a po obvode stropov sa vynímali biele dekoračné lišty. Žiadnym očiam by neunikli stoličky v odtieni smaragdu so zlatými nožičkami. Dokonalo vytvárali historický nádych z obdobia baroka a rokoka. Zo stropu visel nádherný kryštálový luster a k nemu zladené nástenné svietidlá. Celú historickú atmosféru dotvárali masívne stĺpy smerujúce od stropu až po zem.
Jedlá na fotografiách vyzerali naozaj výborne. Krásne naservírované a dozdobené, pri pohľade na jedlá, mi zaškvŕkalo v žalúdku.
O niečo nižšie som narazila na fotografiu pána dokonalého, ako som si ho nazvala. Vďaka fotografií som sa preklikla na jeho súkromný Instagram: Matteo Laurent, 29 ans, Chef au restaurant Le Laurent.
Bolo jediné, čo som sa o ňom dozvedela, pretože svoj profil mal zamknutý. V jednej chvíli mi prebehlo hlavou, že ťuknem na tlačidlo sledovať ale hneď som to zavrhla. O necelé dva týždne sa mi pán dokonalý ukáže v celej svojej kráse a ja budem mať tú obrovskú česť, spoznať ho osobne. A nie len to, budem predsa jeho osobnou sprievodkyňou počas jeho celého pobytu u nás na kopaniciach.
Najvyšší čas, začať s pripravovaním zoznamu miest a reštaurácií, ktoré budeme musieť spoločne navštíviť. Kopanice boli už niekoľko rokov mojim domovom. Odkedy som odišla od rodičov z Bratislavy, nemala som veľkú potrebu vracať sa späť. Zamilovala som si ten pokoj, ktorý sa vo veľkomeste len ťažko hľadal. Malebné dedinky s bielo modrými domčekmi, nádherné výhľady a najmä úžasná kopaničiarska gastronómia. Otázkou ale zostáva, či pána dokonalého naozaj dokáže nadchnúť niečo tak jednoduché, ako sú kopanice?
