Po dlhých rokoch sa vraciam k pokračovaniu môjho života,ktorý ako keby ani nebol môj.Určite ste si každý s vás aspoň raz v živote povedali, že už snáď ani nemôže byť horšie ako je…a prišlo niečo ešte horšie..Mne sa to deje asi celý život.. no nejdem predbiehať.Začnem tam kde som skončila… Stretla som jeho a zničil mi život ešte viac ako som ho mala.Bola som 16 ročné dieťa, ktoré malo ako každé iné dievča svoje sny, túžby no v sekunde sa všetko zmenilo.Ešte stále som bola v napravnom zariadení.Prišli letné prázdniny a každý čakal že pre neho príde svoj rodič a odvedie si ho domou.Ja som len snívala s otvorenými očami,no nohami na zemi a prizerala som sa ako moji kamaráti odchádzajú domou..Vedela som že premna nikdo nepríde.Ten beznádejný pocit vám neviem ani opísať.No stalo sa to čo som nečakala.Zrazu tam stála moja mama!so slzami v očiach ma objala a povedala ideš domou!bol to šok a radosť zároveň.Stale som tomu nemohla uveriť.Teraz po rokoch rozmýšľam…či som nemala radčsej ostať tam.Možno by sa nestalo čo sa stalo,ale beriem to tak,že všetko je asi tak ako to má byť a my svoj osud jednoducho neovplyvnime..možno.predomnou bol mesiac letných prázdnin a ja som si chcela užiť slobodu naplno.Samozrejme alkohol,flakanie…cez deň som spala vnoci žurovala.Myslela som si že celý svet sa krúti len okolo mňa.Stretla som jeho…mesiac som trávila snim…bola som taká ozrata že ani neviem ako som prišla oto najvzácnejsie vtedy…o poctivosť.V tých časoch som sa cítila štátna,byť niekým…no vytriezvenie prišlo pomerne rýchlo…Bola som tehotná! Áno mala som 16 rokou.život v riti…umiestnená v polepšovni.žiadnu budúcnosť a dokonca ani otca dieťaťa.Zbabelo zdrhol a nechal ma vtom sám.Bože veď som sa mala ešte s bábikami hrať a nie nosiť pod srdcom dieťa!Nevedela som čo robiť..chcela som umreť.Keby som mala toľko odvahy možno by som si to aj hodila no nedokázala som ani to… Vrátila som sa do ústavu a tvárila sa že sa nič nedeje…po letných prázdninách som musela daný ústav opustiť a bola som preradena do ďalšieho ústavu kďe som nastúpila na trojročné štúdium ako krajčírka.Samozrejme tehotenstvo som tajila.Bolo otázne dokedy samozrejme.Bolo mi neskutočne zlé.kade som chodila tade som grcala.odpadavala no des…stále hladná.cele noci som potichu plakala… rozmýšľala čo bude ďalej..čo mám spraviť?Veď ja sa nedokážem postarať o dieťa keď som sama dieťa!a horšie natom bolo že som sa ani nemala ako postarať..čo by som mu dala? Pobyt v ústave…žiadne zázemie…proste nič!Jedine LASKU!to bolo všetko čo som mohla ponúknuť .podarilo sa mi to utajiť do pol roka.bruško vypuklo už nebola šanca tajiť to.dovtedy som robila všetko preto aby som nemusela cvičiť.buchala som si ruky o steny aby mi opuchla akože som spadla a nemôžem cvičiť..no nie vždy to višlo.Takže áno v šiestom mesiaci som robila brušaky,,behala osemstovky , štafety.. proste všetko čo mohlo ublížiť mojej malej láske pod srdcom.Ano mojej malej láske pretože som ju milovala! Keď sa to prevalilo samozrejme zavolali mojim rodičom…To bol telefonát bože!Predstavte si že jedno slúchadlo držíte vy a druhé vychovávateľ ktorý všetko počuje.Citujem moju mamu ktorá samozrejme keď sa to dozvedela sa tak ožrala že až. Čo si to spravila?ty kurva ty si to dáš do piče ty si nenehas dojebať život..prepáčte za nadávky.. prosté takto to povedala..Zložila som a splačom som sa rozbehla preč preplakala dalšiu noc a vtedy som si uvedomila…áno…ja si nenechám dojebať život …a aký život? Môžem ho dojebať ešte viac ako ho mám?Vtedy som odložila slzy…napísala som domou list zo Slovami… keď mi nemienite pomôcť…tak mi nezasahujte do života.viac rodinu nemám.dieta si neham a urobím všetko preto aby bola šťastná a nemala taký život ako ja!vtedy som sa zaprisahala že celý svoj úbohý život obetujem tomu malému pezbrannemu srdiečku ktoré som milovala viac ako svoj život.Uvedomila som si,že nič a nikoho okrem nej nemám.keby ju dám preč …samozrejme už by to šlo len adopciou..ako by som dokázala ďalej žiť? S pocitom ..dnes má moje dieťa narodeniny…ako sa asi ma…kde je…čo som to spravila…asi by som to vtedy psychicky nezvládla..nie asi ale určite.Zrazu som sa cítila silná…plná planou.. lásky…len popritom som zabudla že mám 16 v ustave a niesom za seba právne zodpovedná… Konkrétne ak moji rodičia nepodpisu na súde že súhlasia stým aby som si svoje dieťa nechala…dieťa hoci som matka …nemám naň nárok.bude mi odobraté…Jasné…moja mama otom nechcela ani počuť…viete aký je to pocit keď vlastná matka. ,ktorá nosila nie jedno dieťa pod srdcom nedokáže pochopiť vlastnú dcéru ktorá nosí tiež dieťa pod srdcom? Nedokáže ju vipočut, pochopiť, podporiť, pomôcť…je to neskutočne sklučujuca bolesť a neprajem ju nikomu!Myslela som si ,,že som silná že to dám ..no zrazu ja MATKA som nemala právo rozhodnúť o vlastnom dieťati!Hral sa ten osud somnou???….
| Online Komunita
