Áno hra. A kým si to neuvedomíš, tak ten tvoj sa ani životom nebude dať nikdy nazvať. Ako každá hra aj život ma totiž začiatok aj koniec. Sú v ňom dokonca aj prestávky na oddych. Aj tresty. Sú v ňom výhry aj prehry. Je v ňom všetko čo hra obsahuje. Ty ako hráč a tvoje okolie ako spoluhráči či protihráči a nad tým všetkým rozhodca. Je jedno ako ho nazveme či Boh, či Alah, či nekonečno, či kávová lyžička, alebo pohár Nutelly. Fakt je ten, že ani začiatok a ani koniec hry neurčuješ ty. Ako to, že si sa narodila nie je náhoda, tak ani to, že raz umrieš nebude náhodou. Lebo ak sa ľudia bavia o smrti viac menej ju berú ako fakt, vraj je jediná spravodlivá, ale ak sa bavia o zrodení života, tak si to proste vysvetlia pojmom, že včielka opelila kvietok. Áno technicky vzaté je to tak. Ale tvoj život, to že si tu, je dar. Je to zázrak nad všetky zázraky. A tak ako jedného dňa tvojím prvým nádychom hra začala, jedného dňa posledným výdychom skončí. A čo bude potom? Čo myslíš? Nič? Prázdno? Nová hra? Odveta? To najlepšie vedia ti ktorí už pozemskú hru dohrali. Tvoj život je šachovnica, hokejové ihrisko, tenisový kurt a možno Človeče nehnevaj sa. Začínaš na bode nula, na prvej sekunde, na prvom ťahu či kroku, na prvom útoku a v zápätí na prvej obrane, smeči alebo bloku, prvej rošáde, či prvom postavení mimo hry. Pridávaš skúsenosti, každý deň je pre teba tréningom, spoznávaš nové a nové pravidlá, učíš sa tú hru hrať a snažíš sa vyhrať. Prehry ťa mrzia to je fakt, ale vieš kedy ťa životné prehry prestanú mrzieť? Keď si uvedomíš, že to nemohla byť prehra, lebo stále žiješ, tvoja hra ešte neskončila. Stále trvá. Až kým posledný krát nevydýchneš. Aká je prvá cena? Ty to hodnotiť nebudeš. Hodnotiť budú iní. Tvoja výhra bude jednoduchá odídeš spokojná do večnosti. A prehra? Navždy budeš blúdiť a nedáš pokoj kým nenájdeš to čo si nestihla nájsť počas hry. Takto ja definujem nebo a peklo. Nie obláčiky a na nich dobrý bielovlasý ujo a lev s jahňaťom na kope, nie rohatí čerti prikladajúci do ohňa. Ale spokojnosť, ktorá ťa bude unášať vesmírom spoznávať nové svety to je nebo a peklo? Peklo je to, že budeš blúdiť ako duch a pozerať sa stále naspäť kde si urobila chybu. To bude skutočné peklo. Kde skončím ja? Ozaj netuším. To nech rozhodne rozhodca. Verím, že rozhodne dobre.
Zatiaľ kým sa tak stane budem písať o hre ktorú hrám ja, tu a teraz. Začal som ju hrať 25.1.1971 ako dieťa učiteľky a robotníka. Či som mal šťastné dectvo? Ale áno mal. Keď mi mama rozprávala príbehy ako som „ušiel“ zo zviazanej perinky, alebo ako som si ako 3 a pol ročný zbalil svetrík do kufríka a išiel som si hľadať novú mamu. No nebolo to veselé? Vraj som ako malý nosil sivú bundičku a biele rukavičky a keď som si ich umazal tak som plakal a vravel, že sú bakané, a fňukal som dovtedy, kým mi ich mama nevymenila za čisté. Ako ma vychovala? Vychovala ma dobre, až priveľmi dobre. A som jej zato vďačný. Áno, sklamal som jej predstavy. Vysnívala si možno niečo iné. Ale ona vie, že toto je môj život a moja hra. A ja budem hrať podľa svojich pravidiel.
Prvá rozbitá hlava. Prvá poznámka v žiackej knižke. Prvá školská láska. Vcelku úplne normálne dieťa. A aj napriek tomu som vedel, že som niečim výnimočný. Chcel som byť voľný, slobodný, nikým a ničím neobmedzovaný. Nie je to o tom že som chcel byť sám, to nie. Chcel som o sebe a o tom čo robím sám rozhodovať. Bol to ustavičný boj, boj samého so sebou. Vedel som, že nie všetko čo robím sa bude páčiť mojej mame, vedel som, že bude smutná, že bude plakať a trápiť sa. A aj napriek tomu som urobil to čo som urobiť chcel. Nikdy si nezapínam kabát, mať v aute alebo v lietadle pás je pre mňa utrpenie, ak by ma mal niekto niekedy spútať, alebo nedajbože niekam predviesť a dať mi putá, poprosím ho slušne aby to nerobil, lebo sa budem urputne brániť. Ak treba pôjdem sám a dobrovoľne, ale bez pút. Dokázal by som žiť aj na opustenom ostrove samota mi až taký problém nerobí, problém je ak začnem strácať slobodu. Ak sa ma snaží niekto spútať. To sa otáčam a kráčam opačným smerom.
Prvé zreteľné problémy so vzťahom a ponímaním osobnej slobody u mňa začali na strednej škole. Učil som sa dobre, okrem toho som sa zapájal do krúžkov, pracovných sobôt a iných zberov papiera, bol som proste aktívny. Jedného dňa sa vo mne niečo zlomilo a ja som zistil, že je to síce super, že to čo robím ma aj baví, ale to čo ma nebavilo bol fakt, že všetci okolo mňa robia prd a majú to isté čo ja. Tak prečo by som to mal robiť? Zistil som totiž, že čokoľvek bolo potrebné urobiť všetky pohľady z triedy smerovali na mňa. Hviezdoslavov Kubín, Jozef, Puškinov pamätník, Jozef, nástenka VOSR, Jozef, diskusia so spisovateľom v mestskej knižnici, Jozef, Jozef, Jozef. A stop. Zaťal som sa ako Vinco v poviedke od Jany Gavalcovej. To, že som bol od toho dňa v nemilosti všetkých spolužiakov a triedneho profesora, písať asi nemusím. Podstatné je, že v ten deň sa zo mňa stal nový človek. Rebel. Už som nechcel byť vzorný a dobrý. Chcel som byť zlý a najhorší. Už som nechcel byť učiteľské decko v tesilových nohaviciach a peknej košieľke. Nie už nikdy nie. Keď všetci plakali ja som sa smial, keď sa smiali, plakal som, keď išli na ľavo išiel som doprava, keď boli všetci za, ja som bol zásadne proti, keď horelo a všetci utekali preč, ja som utekal smerom do ohňa, keď boli ticho, hovoril som, keď chceli aby som niečo povedal, bol som ticho. Keď všetci zvládli písomku, ja som ju jediný pohnojil, keď ju všetci pohnojili, ja som ju mal za 1. Keď niekto niečo nevedel pred tabuľou, prihlásil som sa, keď ma vyvolali pred tabuľu, naschvál som neodpovedal. Keď sa všetci išli opiť, ja som zostal triezvy, keď boli všetci triezvi, opil som sa sám. Začalo sa mi to páčiť. Konečne som robil niečo iné nie to čo všetci ostatní. Konečne som bol iný. A všetko, všetko čo som robil, som robil s vášňou. Nie, žeby tomu tak nebolo aj pred tým. Ale toto malo úplne iné gule. Bolo to fascinujúce, šialené a úchylné zároveň, ale naučilo ma to veľa. Tá hra zvaná život ma začala baviť a to tak že veľmi a baví ma to až do dnes a viem, že ma to bude baviť až do posledného výdychu.
A čo láska? Úprimne? Mám 42 rokov a moje spoluhráčky boli ozaj všetky pekné a príťažlivé. Nato aký som ja škaredník tak som mal ozaj dobrý vkus. A či som bol zamilovaný? Či som ozaj niekedy poznal ten pocit, keď si myslíš, že bez nej nedokážeš žiť, že nič nebude mať zmysel, že si proste vedel, že je súčasťou teba a milovanie s ňou bol rituál a nie váľanie sa nahých tiel v posteli, na lúke, v aute, či na schodoch? Tí čo ma poznajú teraz budú možno neveriacky krútiť hlavami. Stalo sa mi to iba raz. Nespal som pre ňu, nejedol, plakal, riskoval som dobrú povesť, porušil všetky pravidlá slušného správania o desatoro ani nehorím. Kde je teraz? Či je šťastná? Či si na mňa niekedy spomenie? Neviem. Pustil som ju. Nechal odísť. Aj keď možno neslobodne, ale rozhodla sa sama. Máš otázku? Viem, že máš? Mohol by som to vysvetliť neskôr, ale načo čakať, keď v tvojich očiach vidím otázniky. Mal som rád mnoho krát, ľúbil som nespočetne krát, ale miloval som len raz. Len jeden jediný raz. A práve ten jeden jediný raz som vedel, že to bolo krásne ale stále nie dokonalé. Že je ešte niečo viac, že je ešte hranica, ktorú som stále neprekročil, že som bol síce ochotný obetovať čokoľvek na svete, ale nie všetko. Ešte je jedna hranica. V tejto hre je ešte jedna komnata, ešte jedny dvere. Za tými dverami je niekto koho budem zbožňovať. To je to pravé to je to ozaj vášnivé. ZBOŽŇOVAŤ. Položiť život jeden za druhého. Rozhodnúť sa a necúvnuť, ani o krok. Zbožňovať sa za každých okolností, navždy a naveky. Až po hrob a dokonca až za hrob a vedieť, že do tej večnosti vesmíru hľadať iné svety poletíme spolu a ak jeden z nás dvoch pôjde skôr na výzvedy, tak toho druhého počká niekde na pol ceste.
A čo zakázané pravidlá. Čo karty v rukáve a fauly. Nedovolené bránenia v hre? Či som ich použil. Nie raz ani nie dvakrát. Aký som mal pri tom pocit, či som cítil výčitky. Nie hneď nie, až postupom času, ale neboli to výčitky, skôr smútok a zlosť z toho, že to muselo zájsť až tak ďaleko, že som nedokázal hrať tak, aby som nič z toho zakázaného nemusel použiť. Dostal som zato svoj trest. X trestných minúť, X žltých a červených kariet, X spoluhráčov odišlo z môjho tímu. X nových pre zmenu prišlo namiesto nich. Neľutujem však ani jednu sekundu, ani jeden ťah, ani jedno podanie. Každý jeden úder pod pás sa mi vrátil ako bumerang a trafil ma o to dvakrát silnejšie. Ale vďaka tomu som sa naučil, nové kľučky, nové „triky“ nové nahrávky. Naučil som sa jedno. Že hrám len s tým kto chce hrať so mnou. Keď niekomu podáš loptičku a on ti ju vráti späť a ty opäť späť bude ťa tá hra baviť. Ale ak podáš niekomu loptičku a on ju ledva prehodí naspäť cez sieť, alebo ak niekomu nahráš a on si to ani nevšimne? Tak taká hra ťa dlho baviť nebude. Chcem hrať dlhú tenisovú výmenu bez konca, chcem hrať šach kde každá hra skočí patom, chcem útočiť na bránu a vedieť, že mi strážiš chrbát aby sme nedostali gól, chcem ťa posadiť na chrbát aby si dosiahla do koša, chcem aby si mi nahrala na smeč, ktorý určite trafím, chcem hrať hru pri ktorej diváci budú šalieť a robiť mexické vlny, chcem hrať hru ktorá skončí výhrou, chcem hrať hru, kde sa v kabíne pri prestávke budeme radovať z výsledku, chcem hrať hru pri ktorej bude chcieť rozhodca zahodiť píšťalku a roztrhať karty, chcem hrať hru kde si na konci vymeníme prepotené dresy, chcem hrať hru pri ktorej vieme, že aj gól v našej sieti neznamená koniec, ale ďalší útok ďalšiu snahu o zvrátenie výsledku, chcem hrať hru ktorá nás bude baviť, chcem hrať hru s vášňou.
Chcem takú hru hrať. Už som začal. Chceš ju hrať so mnou. Povedz chceš?
