Vrelá odplata… (3.)

Vrelá odplata... (3.)
Tento príbeh je kapitola 3 z 4 v knihe Vrelá odplata

Mňa tá bolesť zožiera z vnútra. Pomaly ma vypaľuje. Bunku po bunke. Mám pocit, že namiesto bijúceho srdca mám len obrovskú dieru, ktorú nikto nikdy neuvidí. Som tak prázdna. Poháňa ma len nehynúci hnev, ktorý ma drží pri živote. Nič iné nemám. Len túžbu po pomste.

Bolesť a vinu by mal cítiť on. Ten ktorý ma tak miluje. Ktorý mi s týmto klamstvom na perách každé ráno želal pekný deň a každý večer zas dobrú noc. Ten ktorý ma mal po zbytok života ochraňovať mi ublížil najviac.

Prečo mu moja tvár nestačila? Prečo mu moje objatia neprišli naplnené? Prečo mojou láskou nebol očarený? A ak bol… tak kam sa vytratila?

Kvap, kvap, kvap. Začula som hlasný dopad kvapiek z kohútika, ako dopadajú na hladinu. Počujem ako sa k zvukom kvapiek pripája aj tlkot môjho srdca. Ešte stále tlčie. Kvap, bum, kvap, bum.

Započúvala som sa do melódii, až som prestala vnímať ako moje pľúca kričia. Prestávala som počuť krik, prestávala som počuť kvapkanie, prestávala som počuť tlkot.

Každou minútou som padala hlbšie a hlbšie do temnoty, prázdnoty. Tak veľmi som chcela pohnúť rukou. Zachytiť sa o stenu, ktorá ma väznila a vyslobodiť sa. Odohnať pocit zúfalstva a krutého dusenia.

Kŕčovito stláčam tvrdý a chladný povrch. Cítim ako sa mi ostrý chlad rozlial telom. Ako vstupoval čoraz rýchlejšie do mojich útrob. Ako mi vysával aj tú poslednú energiu života, ktorá vo mne ostala. Nemalo byť už dávno po všetkom? Nemali by byť všetky tie pocity, strach, túžba, bolesť, prázdnota, dávno preč? Veď už predsa vyhral… vyhral. Nedokážem to.

Cítim ako mi únava sadá na viečka. Ako počujem jemný a krásny hlas ako ma volá kamsi do neznáma. Ako ma vábi do rajskej krajiny. Nevládzem mu už viac odporovať. Tá melódia je nádherná. Čím dlhšie mi v hlave vyhráva, tým sa mi páči čoraz viac a viac. Skrehnutým telom mi prechádzajú zimomriavky a ja cítim… cítim, že je čas.

Ruky mi padajú a ja sa nebránim. Energia a sila na bojovanie ma už dávno opustila a tak sa nechávam viesť naprieč neznámom.

Očakávam už len to najhoršie. Alebo to čo nastane, bude naopak to najkrajšie čo môže úbohá duša v tomto svete cítiť? Bude to také ako sa hovorí? Bude to lepšie?

Ticho, ktoré ma svojou ničotou doteraz obklopovalo, zrazu narušil akýsi hlas. Nepríjemný zvuk, ktorý mi vrátil slabulinký pravidelný zvuk do mojich uší.

Nič som nevedela rozoznať. Nič som nevidela, nič necítila. Len kdesi v diaľke som niečo tlmené vnímala. No neprešla ani minúta a zmizlo aj to. Zmizol zvuk, zmizla rajská hudba, všetko je preč…

Navigácia v knihe<< Vrelá odplata… (2.)Vrelá odplata… (4.) >>
Autor

dada

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár