Je to melanchólia pominutosti čo ma drží pri zemi. Mne ako jednote ma to neťaží, lež ostatných na ktorých mi záleží to postihne tiež.
Veľmi veľa ľudí radí, aby sme prežívali každý deň, akoby bol posledný. Každý si pod tým predstaví asi niečo iné. Niekoho to popoženie, aby trávil viac času v prírode, alebo prestal odkladať veci tak dlho odsúvané. No pre mňa to znamená uvedomenie si okamžiku a “bežných vecí”. Koľko vecí v živote beriem ako samozrejmosť, hoci často nevedomky. Keď počujem túto frázu vždy sa zahľadím na svoju rodinu, priateľov, dom. Keby som sa teraz dozvedela, že mám rakovinu a umriem, chcela by som byť v obklopení rodiny a priateľov doma v obývačke. V našej obývačke, kde sme toľko večerov strávili spoločne. Matka by navarila moje obľúbené jedlo a nemusel by byť ani žiadny sviatok. Chcela by som si tú chvíľu zapamätať, uložiť si ju do pamäte. Každý detail. Keby ste sa to spýtali môjho mladšieho ja, možno by som odpovedala presne tak ako väčšina mladých ľudí. Ísť poslednýkrát na párty alebo urobiť niečo nezákonné. Teraz by som si to už neodpustila. A som rada, že sa môj pohľad trochu zmenil. Častejšie by sme si mali uvedomovať aké máme šťastie. A áno, to šťastie pochádza práve z tých “obyčajných, bežných” vecí. Stáva sa, že občas po prebudení vidíme svet inak. Otvoríme oči so zvláštnym pocitom, deň sa zdá byť rovnaký ako tie predchodzé, ale vy viete, že ničo nie je v poriadku, niečo je inak. Možno za to môže nová osoba vo vašom živote, alebo nová nečakaná správa či situácia. Stále ste to ale vy, kto sa môže rozhodnúť ako sa bude cítiť. Bezohľadu na okolnosti. Áno, niekedy to je nesmierne ťažké, mnohým sa nám nechce. Ale keď si uvedomíme, že my sme tí ktorí o sebe skutočne rozhodujeme, môže to byť práve jeden z tých momentov, ktorý nám zmení život.