Alena Koroľová —– Zverejňujem otvorený list Novému času (platí aj pre ostatné naše médiá) od môjho p…riateľa. Plne súhlasím s obsahom.
Prosím, zdieľajte a rozširujte ho:
———————————————–
Vážení redaktori denníka Nový čas,
chcem vám poďakovať za vašu záslužnú prácu. Iste vás stálo až nadľudské úsilie, kým ste vypátrali pôvodcu zostrelenia lietadla Boeing 777 letu MH17 z Amsterdamu do Kuala Lumpur, ku ktorému došlo nad územím Ukrajiny 17. júla 2014. Veď už v nedeľnajšej titulke 20. júna 2014 ste uviedli dokonca meno pôvodcu tragédie.
Ostáva už len čo najskôr informovať Radu bezpečnosti Organizácie Spojených národov a oficiálnych predstaviteľov Holandska, Austrálie, Malajzie, Indonézie, Veľkej Británie, Nemecka, Belgicka, Filipín a Kanady, keďže štátni príslušníci týchto krajín sa nachádzali na palube tohto lietadla, aby medzinárodné spoločenstvo zbytočne nestrácalo čas, peniaze a energiu na vyšetrovanie tohto incidentu. Veď vy ste to už za nich urobili.
Máme na svete žurnalistov a „žurnalistov“.
K tým prvým – skutočným žurnalistom, ktorí sú ochotní nasadzovať svoje životy, aby čo najobjektívnejšie informovali verejnosť, patrili (bohužiaľ, musím použiť minulý čas) napríklad taliansky fotoreportér Andrea Ronchelli, či ruskí žurnalisti Igor Korneľuk a Anton Vološin, ktorí za snahu spoznať skutočnú podstatu veci zaplatili životom.
Tí prví videli, že Majdan bol mierový iba týždeň, potom prišli útoky na poriadkové sily buldozérmi, molotovovými koktailami, pričom poriadkové sily nepoužili žiadne prostriedky na svoju obranu, lebo to mali zakázané.
Tí prví videli portréty Banderu a hákové kríže.
Tí prví si uvedomili, že krajina, ktorá porazila fašizmus, neprijme neofašistickú vládu, že môže byť z toho iba občianska vojna, ktorú nepotrebuje Európa, ale niekto úplne iný.
Tí prví videli, ako banditi vtrhli do pracovne generálneho riaditeľa televízneho kanála Pervyj nacionaľnyj Pantelejmonova a drasticky ho nútili napísať žiadosť o uvoľnenie, lebo povolil odvysielať Putinov prejav.
Tí prví zistili, že na 4. poschodí budovy Ukrajinskej bezpečnostnej služby operujú pracovníci CIA.
Tí prví videli, že na Universitetskej ulici v Kyjeve zrezali stromy, aby nebolo vidno, že vo februári ostreľovači strieľali z budovy, ktorú mali pod kontrolou prívrženci Majdanu. Tí prví videli, ako pred budovou televízie zbili členovia Pravého sektora kandidáta na prezidenta Olega Carjova, lebo sa vyslovil, že federalizácia je jediná možnosť záchrany štátu. Neskôr mu vypálili dom.
Tí prví videli, ako trápna hovorkyňa amerického ministerstva zahraničných vecí Jennifer Psaky pri citlivých otázkach novinárov, a to aj západných a amerických (česť takým ako sú Robert Perry či Matthew Lee), žiadala prejsť k ďalšej otázke, lebo nevedela vysvetliť americké klamstvá.
Tí prví videli, ako v Andrejivke ľudia s ikonami zatarasili cestu vojenským vozidlám s pokrikom „Fašisti!“
Tí prví videli, ako v Deň víťazstva nad fašizmom v Chersone gubernátor chválil Hitlera, žena s dieťaťom mu rozbila mikrofón a ľudia začali kričať „Hanba!“
Tí prví videli, ako v Deň víťazstva nad fašizmom v Mariuopole snajperi zastrelili 20 civilistov, napríklad s nákupnými taškami.
Tí prví videli, ako Pravý sektor zabil v Doneckej oblasti 30 ukrajinských vojakov, ktorí nechceli strieľať do mierumilovných ľudí vo vlastnej krajine. Nie do „separatistov“, ale do ľudí, ktorí chcú iba to, čo ľudia na celom svete – byť zdraví a v mieri vychovávať svoje deti – a odlišujú sa jedine tým, že nie sú ochotní prijať fašistickoamerickú (viem, že by tam mal byť spojovník, ale tie dva javy sú už tak prepletené, že ani neviem, či tam ten spojovník patrí) vládu v Kyjeve, ktorá sa k moci dostala neústavným prevratom.
Tí prví videli, ako vo vlastnej krajine ostreľujú nemocnice, materské školy, onkologické centrum.
Tí prví videli, ako pri chráme umiera človek, keď šiel otvoriť ľuďom, ktorí sa tu chceli ukryť pred streľbou.
Tí prví videli protesty matiek zo západnej Ukrajiny proti tomu, že synovia musia bojovať na východe proti vlastnému ľudu.
Tí prví videli zbombardovanie dediny Stará Kondrašovka, kde zahynuli celé rodiny, pričom v tom istom čase minister obrany tvrdil, že za zákaz strieľať na civilné obyvateľstvo ručí svojou hlavou.
Tí prví videli, ako v Luhansku zabili otca dieťaťa, ktoré mali na druhý deň krstiť. Keď sa vracali z prechádzky, začala streľba, a otec, ktorého už toto dieťa nebude poznať, prikryl kočiar vlastným telom a len to dieťa zachránilo.
Tí prví videli, ako sa Ukrajinci sfalšované videá o zostrelenom lietadle nehanbili prezentovať ani na pôde Radu bezpečnosti Organizácie Spojených národov.
Tí prví videli, ako Ukrajinci zabili strelou na ruskom území otca troch detí.
Tí prví videli, ako zahynul kameraman Prvého kanála ruskej televízie Anatolij Kľan pri streľbe na autobus s matkami, ktoré si chceli vziať svojich synov z ukrajinskej armády. Do poslednej chvíle kameroval, ako vodič ranený do hlavy, držiac si ranu, šoféroval, aby sa dostali spod paľby. On, ranený, do konca kameroval, potom pri záchranke vykrvácal. Prežil Juhosláviu, Irak, Čečensko, Afganistan, Sýriu, no neprežil Ukrajinu.
Videli, lebo chceli vidieť. Zistili, lebo chceli zistiť.
Bohužiaľ, máme i tých druhých – „žurnalistov.“ To sú takí ako vy. Sedia doma na zadku, píšu to, čo si žiada vydavateľ ich „nezávislých“ novín, respektíve špinavý americký či západný groš, a všetko vedia, často aj to, čo sa ani nestalo. To, čo sa ale reálne deje, nevedia a nevidia. Nevedia alebo nechcú vedieť? Nevidia alebo nechcú vidieť? Jedno je horšie ako druhé.
Na pohrebe spomínaného Anatolija Kľana sa zúčastnila i neznáma žena, ktorá pristúpila k mikrofónu a povedala: „Nepoznala som Anatolija Sergejeviča, no prišla som sem, pretože som nemohla neprísť a nepokloniť sa. Som Ukrajinka. Veľmi sa hanbím. Prepáčte, prosím. Sme na vás hrdí.“
Na vás ale hrdí byť nemôžeme. Patríte k tým, za ktorých sa musíme hanbiť…
Mgr. Dušan Kazimír, PhD., učiteľ, Lipany
