Kto si,
keď si so mnou?
Kto si,
keď brázdiš ulice?
A kto nie si?
Sú tvoje slová „ty“?
Či len smejú sa činom?
Si to, v čom si odetý,
či najprv ťa musím opiť vínom?
Pohľad jedno vraví,
ústa druhé povedali,
a ruky aj tak zvierajú
moju dlaň.
Aspoň sa bráň!
Ty len nemo hľadíš,
a ja neviem,
ktorým smerom letí
tvoja myšlienka,
…kam…
…a tak odchádzam…
Že nechceš byť sám?
Neskoro.
Ak chceš byť nemý hlavolam,
a vyvolávať otázky,
nemusím ťa vídať,
stačia obrázky…
Ha ne taze mi, oke fane tu,
zri Surrealitu havraniu,
kolotoč dejín, na stole pitva,
čo humorom, iróniou pitvá,
trpký smiech v torze klauna,
pokrivené estetično…
v príliš rozostrenom dni,
obraz pokvapkaný vínom…
a ty.
Surreálne vnútro,
hĺbka a v nej hĺbka,
pravda trpká,
ukrytá v úkryte,
v hebkom súcite,
zranená no hrdá,
vystatuje telo
surreálne smelo.
Novembrová láska v daždi,
zrazu postretla nás oboch,
zároveň páli, zároveň chladí
aj mesiac bez dáždnika zmokol.
Obmyté chrbáty listov,
osamelé jazierka na zemi,
nebo díva sa s tvárou čistou
a na lavičke pod stromom ja a ty.
Hlboké lačné nádychy,
berú si, čo vládzu,
vzduch čistotou nabitý
úplne opil moju hlavu.
Ľahký opar sa dvíha zo zeme,
dal jej dnes zahmlený plášť
a slnečné lúče posledné
dotkli sa lavičky a ticha v nás.
Chladný vánok suší perličky v tráve
a nás zrazu primäl k blízkosti,
neviem, čo v tejto chvíli zvláštnej
mám nahlas vysloviť…
snáď len: „na lavičke ja a ty…“
