Tmavohnedú schránku pred súkromným rodinným domom naplnila biela obálka. Staršia poštárka ju len pred malou chvíľou hodila do jej útrob.
„Monika! Choď prosím ťa vybrať poštu!“, jej mama práve stála pri oke a varila, keď si všimla odchádzajúcu poštárku.
Vysoké hnedovlasé dievča neochotne prevrátilo oči a s pomalým krokom sa pobrala ku schránke.
Hoci jej krása neprevyšovala bežné dievčatá, jej belaso-modré oči a plné krvavé pery jej vždy pridali na kráse.
Zakaždým, keď prechádzala okolo peknej baby, jej sebavedomie narazilo na dno.
Jej dvierka jemne pootvorila a vytiahla malý list v peknej obálke s jej menom. Okrem nej sa však vnútri nachádzali aj rôzne pracovné záležitosti jej mamy a preto sa jej túto nevšednú skutočnosť rozhodla radšej zamlčať.
„Ukáž, čo nám všetko prišlo?“, utrela si mokrú ruku do zástery a natiahla sa za malou kôpkou, ktorú jej dcéra ešte stále zvierala v rukách.
„Nič extra, len nejaké papierovačky pre teba,“ s úsmevom jej ich podala, teda až na jednu, ktorá bola bezpečne schovaná vzadu za opaskom jej kvetinkovej sukne.
Začítanú mamu nechala v kuchyni a ihneď sa rozbehla sa po schodoch do svojej izby. Obrovská zvedavosť a vzrušenie ju šteklilo v žalúdku.
Kto ešte v tejto dobe posiela listy? Dokonca aj so svojou babkou, ktorá od nich býva bohužiaľ až príliš ďaleko, si posiela e-maily.
S ľahkosťou sa hodila na posteľ a hľadela ešte stále na zalepenú obálku. Pomaly prešla prstami po ostrom papieri a jemne ho roztrhla.
Otvorila to tak nešikovne, až jej obsah nehlučne dopadol na brucho.
Malý linajkový papierik teraz nehybne čakal, kým si ho jej krásne modré oči prečítajú.
