Na konci ulice stál dom z ktorého už nikto nepočul takmer ani hlásku. Vôbec nepôsobil ošarpane, hoci už na tomto mieste stál vyše piatich desaťročí. Patril matke muža, ktorý sa z rodiska odsťahoval ešte takmer pred dovŕšením dospelosti, aby za dobre odvedenú prácu dostal viac peňazí. Vedel, že v zahraničí to bude lepšie.
Ako sa však piesok, kvôli vlastnej váhe sypal na spodnú časť hodín… Matka v dome osamela. Jej muž ju opustil už pred niekoľkými rokmi a ona sa musela s prázdnymi miestnosťami a tichom vysporiadať osamote.
O strate svojho manžela však mlčala. Jej syn sa dlhé roky nedozvedel o smrti otca, hoci boli spolu v pravidelnom kontakte.
Kúsok z jej samej sa horlivo snažil uchrániť svoje malé dieťatko pred smútkom.
Vôbec by jej neprekážalo vedomie, že jej syn stále veril v otcov život. Ako však vysvetlila náhlu absenciu jeho rozhovorov?
Od začiatku bola do toho zatiahnutá aj jeho sestra. Jeho túžila ochrániť, no na ňu ani nepomyslela.
Rozhodla sa preto urobiť správny krok, keď ona toho nebola schopná.
Akoby jeho srdce zastalo uprostred úderu a následne ho niekto nemilosrdne vytrhol z hrude.
Prekvapenie, postupne vystriedal hnev. Bublal v jeho vnútri a túžil zazrieť svetlo sveta.
Okamžite nasadol na lietadlo, aby počul pravdu. Chcel ju počuť z úst manželky jeho nebohého otca.
Keď však potichu otvoril dvere, jeho nohy primrzli k podlahe. Stál na mieste ako prikovaný, neschopný pohybu. Dych sa mu zasekol v hrdle, žalúdok mu podskočil.
Zo zábradlia schodiska na poschodí visela za krk povesená žena, ktorej tvár dôverne poznal.
Bola to tvár jeho mamy.
Ako sa hovorí… Každý vo svojom vnútri s niečím bojujeme. Keby sme zakaždým o tom vedeli, možno by nám správanie niektorých ľudí prišlo ospravedlniteľnejšie. Lenže to nejde. Preto treba na to aspoň občas myslieť, predtým ako niekoho zavrhneme a odsúdime.