…
ha ha
smejem sa.
naučila som Ťa na 3 bodky. To je super.
A tu to začalo. Tri bodky. Uvedomil som si, že používam tie…viac ako inokedy. Prečo nie štyri alebo prečo nie rovno šesť? Ukončiť vetu, myšlienku, alebo celý text jednoducho…Čo sa v tých troch bodkách skrýva? Možno nič a možno všetko. Prečo vlastne nedokončíme vetu? Nechceme? Nemôžeme? Alebo vieme veľmi dobre, že ten kto to číta tak vie čo sa v tých bodkách skrýva? Dovtedy som si to vlastne ani neuvedomoval. Tie tri bodky ma nakazili. A ja som sa začal učiť niečo nové.
Tri bodky. Mohol som ich použiť na začiatku tejto knihy a môžem ich použiť na konci. Tri bodky a nech sa páči – Domysli si, čo bude ďalej.
Na začiatku bola veta
– Rozhodol som sa, že napíšem knihu – a ty si povedala
– Tak to by bolo super – a mne viac nebolo treba. Nebolo mi treba tri bodky. Vedel som presne o čom chcem a o čom budem písať. Vedel som presne, že nepoužijem tri bodky, že dokončím každú jednu vetu, každú jednu myšlienku, že dokončím túto knihu a keď ju dopíšem tak začnem písať ďalšiu. Ale prečo tri bodky?
Prečo som doteraz v tejto knihe nepoužil ani raz tvoje meno? Čo ak si iba vymyslená. Alebo si len jednoducho troma bodkami. Bodkami, ktoré sa nikdy nepremenia na skutočnosť. Bodkami, ktoré zostanú len bodkami na papieri. Bodkami, ktoré budem vedieť prečítať iba ja. Nie. Tak to byť nemôže. Tak to nechcem. A ja nikdy nerobím to čo nechcem. Píšem túto knihu tak, aby ktokoľvek ju bude čítať našiel v tej knihe kúsok seba. Píšem tak aby, kdekoľvek tú knihu otvoríš tak budeš vedieť, že sa kedykoľvek môžeš vrátiť na začiatok, alebo rovno skočiť na koniec. Píšem tak aby sa v tej knihe dalo čítať medzi riadkami. Aby tri bodky nikdy neboli len troma bodkami. Píšem tak aby príbeh stále pokračoval. Príbeh bez konca. Nechcem zažiť koniec. Nechcem aby na jeho konci boli tri bodky.
A aj napriek tomu ma tie tvoje tri bodky mátajú čoraz ďalej tým viac. A čo čert nechcel práve dnes k tomu pribudli ďalšie tri bodky, ale z druhej strany. Vlastne som si ich sám privolal. Až ma to desí, že dokážem privolávať veci a skutky. Až ma to desí, že keď sa na niečo sústredím tak to proste k sebe privolám. Že aj keď nechcem jednoducho otváram Pandorine skrinky jednu po druhej. Desí ma fakt, že som písaním tejto knihy rozbehol vlak, ktorý sa už nedá zastaviť. Desí ma fakt, že presne viem ako bude príbeh ďalej pokračovať. Desí ma fakt, že na konci predsa len zostanú tri bodky. Desí ma to, že chcem a odrazu neviem ako to povedať. Desí ma fakt, že dokážem zhmotniť sny. Malo by ma to tešiť. Ale mňa to desí.
Desí ma, že sa nič nepýtaš. Desí ma, že čítaš a prikyvuješ súhlasne hlavou. Desia ma tri bodky. Desí ma každé nové ráno.
Odrazu začínam mať strach, o teba, o seba, o nás. Ja, čo som sa zbavil strachu, ja čo som mal na každú otázku odpoveď. Ja, ktorý sa vedel hrať so životom. Ja, ktorý sa oslobodil od prízemností. Odrazu tu stojím nahý na stránkach svojej vlastnej knihy, na svojich vlastných myšlienkach, na vlnách svojich vlastných príbehov a mám chuť napísať tri bodky. RAZ DVA TRI…
Ale neurobím to. The story continues!
Tak prečo …
prečo nedopovieš vetu
prečo nútiš ma hádať načo nemyslíš
Tak prečo…
prečo čakáš na odvetu
prečo emócie troma bodkami stále utíšiš
Tak prečo…
prečo nie tri písmená
načo hádať keď dobre vieme čo to pre nás znamená
prečo keď pevne snažím sa stáť
tie tri bodky mi podrážajú kolená
Tak prečo…
Lebo tri bodky
rad by som ich vymenil
trebárs za spoločné fotky
za spoločné zážitky
za niečo čo sa dá tiež zrátať raz dva tri
Tak prečo…
zahryznúť do rožku a nedojesť, to sa predsa nepatrí
Tak prečo…
keď moje srdce vášňou pre teba horí
Tak prečo…
keď dobre vieme, že toto je naša Neverending story…
PODPORIŤ AUTORA
[add_to_cart id=““ sku=“P003″]
