Krásny štebotavý spev otravných vtákov jej odlepili viečka od seba a donútili vytiahnuť päty z postele. Áno, dnes je ten deň s veľkým tučným D. Nervozita sa jej vpíjala do každej bunky tela, snažila sa ovládnuť jej myseľ. Čo bude potom? Chce to určite vedieť? Rýchlo zbehla dole, berúc schody po dvoch a bez ohľadu na raňajky sa s hlbokým povzbudzujúcim nádychom vybrala na cestu poznania pravdy. Celé to chcela mať čo najrýchlejšie za sebou, ako strhnúť náplasť, aby si to náhodou ešte nerozmyslela. Cesta ubehla za menej ako minútu, až takmer prosila hodiny na kolenách, aby trochu spomalili. So strachom v očiach stála pred veľkými drevenými dverami s tabuľkou „Matičný úrad“ visiacou nad nimi. Nádych, výdych. Je to ako strhnúť náplasť…
„Dobrý deň, volám sa Eliška Slenicová,“ nervózne prešľapovala z nohy na nohu pred masívnym stolom s prísnou pani na opačnej strane, „chcela by som vás poprosiť o môj pôvodný rodný list. Už som plnoletá, tak dúfam, že zákonného zástupcu nepotrebujem.“
Chudá, útla pani sa otrávene pozrela cez čierne rámy okuliarov tróniacich na špicatom nose so sileným úsmevom na krikľavo-červených perách. „Občiansky preukaz Vás poprosím.“ A je to tu… chvíľa pravdy sa neodvrátiteľne blíži. Trasúcimi rukami sa načiahla za podávajúcim zdrapom papiera, ktorý jej po chvíli hľadania pani podala a prešla pohľadom po menách uvedených v kolónkach „meno matky“, „meno otca“. Pohľad jej vzápätí klesol nižšie na adresu pod menami, kde však svietila len adresa otca. „Prepáčte,“ opäť oslovila pani s prísnym výrazom, “prečo pod menom matky nie je žiadna adresa?,“ podala jej ho späť a po rýchlom zoskenovaní, pracovníčka pochopila o čo ide. Zrazu sa jej výraz zjemnil a hlas kúsok spríjemnil. Eliška začala mať zlú predtuchu. „Je mi ľúto, slečna. Vaša matka umrela ešte pri pôrode.“ Takúto správu rozhodne nečakala, pichlo ju pri srdci. Nikdy nespozná svoju biologickú mamu. „Môžem si aspoň opísať adresu otca?“ „Samozrejme, je to hneď za rohom. Stačí keď pôjdete rovno a potom zahnete doprava.“ Papier putoval späť do jej rúk, kde si šikovne opísala písmená s číslami. „Ďakujem Vám, pekne. Dovidenia.“ Odhodlane rozrazila dvere, hľadajúc číslo mami v telefóne. „Ahoj mami, prídeš aj s otcom na Zlatorínsku ulicu? Som pri tom úrade, pôjdete sa so mnou pozrieť za ním?“ „Samozrejme, prídeme. Počkaj nás tam, už s otcom vyrážame.“
Mysľou jej prebehol Šimon. Rada by ho mala teraz po svojom boku. Jediné čo však mohla, bolo len napísať trápnu sms s krátkym obsahom „drž mi palce“. Keď známe auto zastalo kúsok od nej, ako správna silná rodina sa pobrala k domu na začiatku odľahlejšej ulice, takmer na začiatku mesta.
Všetci traja sa postavili pred dvere a čakali, kým niekto zareaguje na hudobný zvuk zvončeka. Dvere sa začali pomaly otvárať, napätie stupňovalo… Zrazu sa pred nimi objavila vysoká postava s chlapskými črtami, no rúžom a dlhými vlasmi. „Dobrý deň, býva tu prosím Vás, pán David Jolanský?“
„Hovoríte s ním,“ tá podivná žena sa začudovane pozrela, „tak ma už nikto dlho neoslovil.“ „Moje nové „ja“ je Emília Roucová. Teší ma.“
Eliškine vnútro sa zrazu rozsypalo ako domček z karát. Prečo sa tak hnala za pravdou? Chcela vedieť kto je a myslela si, že ak nezistí kto sú jej rodičia, nikdy nebude vedieť kto v skutočnosti je. V tom momente bola rada, že žiadny kamarát s ňou nešiel a že po jej boku stáli len rodičia. Hoci transgenderov neodsudzuje, úplne inak sa to vníma, keď sa jej to tak úzko dotýka…