S odhodlaným výrazom sa zadíval na svoj odraz v zrkadle. Tak dlho ju už nosil v srdci, v špeciálne vyhradenom miestečku, a dnes cítil, že je čas oznámiť jeho víle, že po lese chodí nenápadný chlapec, ktorý bol jej krásou natoľko očarený, až šum stromov sa v jeho ušiach zmenil na ľúbostnú melódiu.
Kŕčovito stisol malý kúsok linajkového papierik a vložil ho do obálky. „Oliver! Viem, že je dnes sobota, no to neznamená, že môžeš vyspávať do poobedia!“.
Pohľadom skontroloval okno zatiahnuté žalúziami a naozaj. Slnko už dávno rozosielalo svetlo naprieč krajinou. Dúfal, že sa dnes vyhne domácim povinnostiam, ale očividne jeho prosby vyšli na zmar.
„Neboj sa mami, viem. Ale ešte predtým mi dovoľ niečo si vybaviť. Bude to len chvíľa sľubujem.“
V mihu sekundy zišiel točité schodisko a lišiacky sa usmial na mamu. Za chrbtom schovával list pre Moniku. Nechcel, aby mala mama kopu zbytočných otázok. Čím bude menej vedieť, tým lepšie.
O chvíľu už nervózne kráčal k jej domu. Snažil sa vymyslieť spôsob, ako nenápadne jej tam ten list vyhodí. Vedel, že susedia všetko vidia, všetko vedia a preto ho tam nemohol zaniesť osobne.
Kým zamyslene kráčal naprieč ulicou, znenazdajky sa oproti nemu zjavila poštárka.
Ako darček z neba.
„Dobrý deň, môžem vás o niečo poprosiť? Vhodíte túto obálku do schránky rodiny Blashovej ? Býva pár ulíc odtiaľto,“ milo sa usmial a vytiahol z peňaženky niekoľko drobných.
„Nie je problém. Ale prosím ťa, to si odlož,“ zarazene sa pozrela na podávané peniaze.
„Hm, ďakujem vám veľmi pekne. Dovidenia.“
Cestou domov by od šťastia len poskakoval. Dnes sa jeho víla dozvie o jej tajnom zaľúbenom chlapcovi.