Sen – 12.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie)

Sen - 12.kapitola - Live with passion - (kniha na pokračovanie)
Tento príbeh je kapitola 12 z 24 v knihe LIVE WITH PASSION

Vysnívaš si veci a oni nefungujú tak ako chceš? Tak to je ozaj na porazenie . Ako pre koho. Snívať je krásne bez toho by bol život asi smutný. Určite každý z vás sníva, predstavuje si, teší sa na niečo. Už od útleho detstva čakáme na Vianoce, na narodeniny, na to kým budete dospeli. Moja mama, keď bola ešte slečna, snívala o tom, že keď sa raz vydá tak si kúpi biele rukavičky a veľkú bonboniéru ktorú zje úplne sama a s nikým sa o ňu nebude musieť deliť. Zvláštny sen. Zvláštna túžba. Keď som sa nad tým pokúsil zamyslieť vyšlo jedno. Mať detstvo “ohrozené ” ďalšími piatimi súrodencami je možno fajn, aspoň nie je nuda a mate sa s kým hrať, ale keď sa na stole v obývačke z času na čas objavila bonboniéra, asi tam tých bonbónov pre moju mamu veľa nezostalo. Toľko moja úvaha. Možno bol dôvod snívania mojej mamy úplne iný, nikdy som sa jej nato nepýtal, ani to nebolo podstatné, podstatné je to, že si určite bonboniéru kúpila, ale nikdy ju nezjedla sama. Chyba! Načo potom snívala keď si sen nesplnila? Sny sa majú plniť. Aj sny, aj sľuby. Ak snívate a nič neurobíte preto aby ste svoje sny aj naplnili, tak radšej nesnívajte. Ak niečo sľubuje a potom to nesplníte, tak radšej nikdy nič nikomu nesľubujte, ani sebe nie. Neživte v sebe ani v nikom inom plané nádeje. V konečnom dôsledku ak tým niekomu ublížite tak len sebe. Prečo to vravím práve ja? Lebo som mnohokrát niečo sľúbil a nesplnil. A verte mi bolelo to. Bolelo to najme mňa. Trýzniť bolesťou samého sebe je dosť na hlavu. Preto si už dávam pozor čo a či vôbec niečo niekedy niekomu sľúbim, keď to nebudem vedieť splniť. A sny? Tak v tomto prípade som nepolepšiteľný. Snívam nepretržite. Môj život je jeden veľký sen.

Vošiel som do kostola. Ovanul ma jemný studený vzduch trochu nasiaknutý vlahou od mokrých kamenných stien. Sadol som si do lavice. Nevnímal som som nič len ticho. Bolo tam také ticho, že ste mohli počuť horieť sviečku. Chodil som tam stále, keď som mal potrebu rozmýšľať nikým a ničím nerušený. Vtedy keď som mal kopec otázok a vedel som, že na nich dostanem odpoveď. Ticho kostola prerušili kroky. Klopkanie topánok znelo v tom tichu ako údery kladivom. Obzrel som sa. Krásna postava, štíhly driek, hnedé dlhšie vlasy, do očí som jej zatiaľ nevidel. Kostol bol úplne prázdny sedel som v ňom len ja. Otočil som sa späť. Prvá myšlienka, nech si sadne čo najbližšie. Kroky sa približovali, spomaľovali, nakoniec zastali. Cítil som jej pohľad na mojom chrbte. Nie neotočím sa. Vedel som, že si sadla hneď do lavice za mnou. A opäť bolo ticho. Pozeral som do stropu. Fresky s biblickou tématikou mohutné klenby. Majestátnosť kostolov a chrámov ma stále fascinovala. Zopäl som ruky. Položil si na nich hlavu a pustil sa do tichej modlitby. Nie nemám vo zvyku omieľať otčenáš ani zdravas ako moja stará mama z maminej strany, ktorá sa mala stať radovou sestrou, ale tesne pred tým sa zamilovala do starého otca a tak pre svoju službu Bohu obetovala celý život ako poslušná veriaca prácou v kostole. Tá služba Bohu ju nakoniec stála život. Ale teraz je už určite u Pána a viem, že je konečne spokojná a šťastná. Nie moja modlitba bola úplne iná.

Buď pochválen som tu a čakám

tvoja múdrosť je nekonečná

tak prosím veď ma ako doteraz

čakám na tvoje slová

daj mi silu nech vládzem ďalej kráčať

Amen

Stále som cítil pohľad neznámej na chrbte. Otočím sa, neotočím. Otočím, neotočím. Neotočím. Pokračoval som v rozjímaní, ale akosi som sa nevedel sústrediť. jej prítomnosť mi vadila. Ale nie v zlom. Vadila mi preto lebo som sa chcel otočiť a niečo, alebo niekto mi v tom bránilo. Bol to nekonečný boj.

– Musím odísť. Vidíme sa – počul som hlas tesne pri mojom uchu až tak že som cítil jej dych.

Otočil som sa. Lavica za mnou bola prázdna. Rýchlo som sa pozrel smerom k východu. Uvidel som už len zatvárajúce sa dvere. Nečakal som ani sekundu. Vstal som a rozbehol som sa za ňou. Vybehol som na rušnú ulicu pred kostolom. Vpravo, vľavo, dopredu a nabok. Prebehol som očami celé okolie. Tam. Zabočila rýchlim krokom za roh. Rozbehol som sa za ňou. Kde je? Kam zmizla. Park. Tam je. Bolo to asi dobrých 300 metrov od rohu za ktorý zahla. Kráčala úplne prirodzene a aj napriek tomu sa mi vzďaľovala neskutočné rýchlo. Kto to je. Kto to len môže byť. Prízrak. Sen. Duch. Kto? Nesmiem ju strať musím ju dobehnúť. V uchu mi znela veta ktorú povedala – Musím odísť. Vidíme sa.

Prehrabával som sa v nahrávkach všetkých známych hlasov, ktoré som kedy počul a pamätal si. Tento medzi nimi nebol. A aj napriek tomu sa mi zdalo, že ho poznám. Kto to je? Kto to je? Utekal som za ňou cez park. Mám ozaj rýchle nohy, ale ona bola proste nedostihnuteľná. Videl som ako sa v diaľke mení na bodku a…otočila sa? Dobre vidím? V tej chvíli som opäť počul hlas – Nehľadaj ma. Vravela som vidíme sa.

Som blázon? Jozef daj sa dokopy. Ide to s tebou dolu vodou. Toto čo má znamenať? Ja mám ozaj bujnú fantáziu, ale toto je aj na mňa priveľa. Sadol som si na najbližšiu lavičku a celú situáciu som si v duchu prehrával ešte raz. Kroky. Áno počul som ich. Postava, áno videl som ju. Hlas. Áno počul som ho. Nie. Nie som blázon. Toto chce panáka a dvojitého. To teda chce ozaj panáka.

Prešiel týždeň. Bolo pondelkové letné ráno. Čas ako stvorený na kávičku. Len tak si sedieť a pozerať sa na ľudí ako smutne kráčajú do práce. Koľko nadšenia a odhodlania v nich bolo. Koľko radosti zo života. Milujem pondelkové rána.

– Fazuľový džús ako obyčajne?

– Áno Janka a dva cukre k tomu poprosím.

Noviny som prelistoval, vlastne prečítal rýchlosťou akou asi boli hodné, čiže nie viac ako 5 minúť. Slastne som si uchlipkával z kávy s troškou koňaku a kochal sa pohľadom na mravce. Smutné zvesené hlavy. Jeden ako druhý. Išli ako ovce na porážku. A pritom išli len do práce. Pondelok. Čo to bude v piatok. V piatok som na kávu nechodil. To už mravce chodili na kávu tiež a nedalo sa nikam poriadne sadnúť. Mesto bolo preplnené a to až do soboty do večera.

– Dobrý čo to bude mladá pani – zaregistroval som Janku ako obsluhuje vedľajší stôl

– Poprosím si horúcu čokoládu – zamrazilo ma. Povedz ešte niečo, ten hlas poznám. Rýchlo no tak Janka, pýtaj sa so šľahačkou alebo bez, no tak.

– So šľahačkou, alebo bez – napol som uši ako sa len dalo

– So šľahačkou – áno bol to ten hlas – Musím odísť. Vidíme sa.

Teraz mi už neujdete slečna. Teraz už nie. Zavolal som na Janku nech mi prinesie trochu minerálky. Zapálil som si cigaretu a čakal na prvú myšlienku. Odíď. Mám odísť? Jasne áno správne. Odísť tak aby si ju mohol vidieť z diaľky, ale tak aby ťa nevidela ona. Presne. Odišiel som. Kaviarne v meste boli našťastie pre mňa poukladané tak, že nebol problém zájsť do ďalšej a tú prvú mať ako na dlani. Okná na kaviarni boli úžasné vonku ste videli a dovnútra nie. Konečne som jej videl do tváre. Nemám žiadne merítko na krásu, ale ona bola nádherná, alebo ako vraví Bruce Willis v Piatom elemente – proste dokonalá. Krásna tvár, hnedé hlboké oči, dlhé mihalnice, nádherné vlasy, neskutočná postava.

Vychutnávala si čokoládu. Oblizovala lyžičku umastenú od šľahačky. Bola rozkošná. Zdalo sa, že sa pozerá presne mojím smerom. Ale nie, nemohla ma predsa vidieť to určite nie. Prečo mi ale v tom kostole povedala vidíme sa? Jasné vidíme, ale aj tak. Čo tým sledovala? Kam tým mierila. Povedala to? Alebo sa mi to len zdalo a moje podvedomie si so mňa urobilo dobrý deň. Bol to predsa ten istý hlas, ktorý si objednával horúcu čokoládu. Nemal som silu to riešiť. Bude ako bude. Kochal som sa jej krásou a pozeral na ňu ako na obrázok madony. Odrazu sa postavila položila na stôl pár drobných mincí a odišla. Prudko som vstal, skoro som sa oblial nedopitým pomarančovým džúsom. Kde je? Zase zdrhla. Tam tam je. Prvá ulička, druhá, tretia. A bola fuč. Jozef stop. Už za ňou beháš ako pes za fenkou. Zastav sa človeče.

Nastúpil som do električky. Ešte stále bola preplnená. Nie všetky mravca sa stihli dostať do práce. Podvedome som sa obzrel doprava. Stále úplne vzadu opretá o okno. Toto už ozaj nemohla byť náhoda. Náhody neexistujú. Práv zastávka, druhá…piata. Otvorili sa dvere. Vystúpila. Kým som sa stihol spamätať dvere cez ktoré som chcel vystúpiť za ňou sa zavreli. Videl som ako stojí hľadí na mňa cez okno bozkáva si dlaň a fúka bozk smerom ku mne. Električka sa pohla. V električke začala hrať hudba. Edvin Marton Wind of Spring. Ešte že tak.

Hudba sa stupňovala skončila a zase išla tá istá dookola. Čo sa im zasekla platňa? Ó dobré ráno ujo Jozef, to je znelka z tvojho mobilu a práve ti zvoní budík.

Bol to sen. Dokonalá zo sna. Bol to len sen. A ja som nevedel či mám byť veselý alebo smutný. Môj život je jeden veľký sen. Kde ťa ja teraz budem hľadať dokonalá. Kde?

– Ahoj to som ja čo som ti poslala mail – čo? To je asi žart? Musím ísť, vidíme sa. Horúca čokoláda so šľahačkou – dokonalá zo sna. Bol to sen nebol to sen?

Snívajte. Hovorím vám snívajte. A verte v svoje sny. Ak im budete veriť oni sa určite splnia.

PODPORIŤ AUTORA

[add_to_cart id=”” sku=”P003″]

Navigácia v knihe<< Čaro prvej myšlienky – 11.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie)Sedlák story – 13.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie) >>
Autor

Jozefo

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár