,,Ona je… je… mŕ… mŕtva,“ sťažka zo seba vykoktala dievčina s ryšavými vlasmi. V momente ako si uvedomila, čo povedala stiahla svoju ruku za chrbát.
,,Mŕtva,“ zopakovala, ,,je mŕtva…“
Na svojej pehavej tvári, ktorá za iných okolností bola milá a nežná, vystrúhala hrôzostrašný výraz. Jej dych sa zrýchlil a krv jej začala tuhnúť v žilách.
Mŕtva.
Stále to opakovala.
Dookola.
Mŕtva.
Je mŕtva.
Svoj zrak, ktorý jej doteraz zúfalo behal zo strany na stranu, padol na nehybne ležiace sa telo.
Mŕtva.
Toto slovo sa jej odrážalo v ušiach ako ozvena. Každou sekundou malo čo raz väčšiu moc. Každým okamihom bolo reálnejšie.
Pocítila ako ju ovial studený pot. Jej ruky sa začali chvieť.
,,Musím niečo… niečo urobiť,“ zamrmlala, ,,musím niekoho zavolať.“
Hovorila do ticha. V tej izbe nebol nikto iný okrem nej.
,,Niekoho….“
No napriek tomu sa nikam nepohla. Len ostala kľačať pri mŕtvole. Až teraz si všimla, že má nejako divne pokrútené nohy a ruky. Hlava mŕtvej dievčiny smerovala k nej. Upierala na ňu svoj zrak. Doslova na ňu zízala. Mala veľké modré oči, ktoré boli zdobené riasenkou. Celá jej tvár bol skrášlená make-upom dokonale zakrývajúcim jej nedokonalosti. Na ľavom spánku mala dieru, z ktorej vytekala hromada krvi. Niekoľko kvapôčiek sa jej dostalo do kučeravých tmavých vlasov a nadobudli tak červený nádych. Vo svojej ľavej ruke zvierala zbraň, akú môžete vidieť v každom druhom lacnom americkom filme. Ukazovák ľavej ruky jej smeroval na kohútik pištole.
Ryšavka siahla jednou rukou do zadného vrecka riflí a vytiahla si mobil. Roztrasenými prstami doň naťukala len tri číslice 1-1-2.
,,Ako vám môžem pomôcť?“ ozvalo sa z neho po malej chvíli.
Dievča sa nadýchlo akoby niečo chcela povedať ale nevydala zo seba ani hláska.
,,Haló? Je tam niekto?“ opäť prehovoril ženský hlas na druhom konci linky.
Mŕtva. Prebehlo dievčine hlavou. Povedz dačo.
,,Je tam niekto?“ zopakovala.
Povedz to!
,,Toto číslo je len pre naliehavé prípady…“
Tak to povedz!!!
,,Potrebujem pomoc,“ vysúkala dievčina zo seba ťažko.
,,Ako sa voláte?“ zareagovala hneď operátorka.
,,Ha… Ha… Hana.“
,,Dobre, Hana je vám niečo?“
,,Nie, nie… mne nie,“ do očí sa jej nahrnuli slzy.
,,Je niekto iný zranený?“
,,Áno… áno je.“
,,Dobre teraz mi poviete, čo sa stalo, Hana,“ zaznelo z mobilu pokojným tónom.
,,Ja, neviem… neviem… prišla som… prišlo som tu… a ona… ona…“ z očí jej vyhŕkli slzy.
,,Kde ste prišli? Čo sa stalo?“
,,Ja, som ju našla tu… ona sa nehýbe… myslím… myslím, že je mŕtva.“
,,Kľud, skúsili ste jej pulz?“
,,Nedýcha… ona nedýcha… nehýbe sa…“ v hlase jej bolo počuť paniku.
,,Kde sa nachádzate Hana?“
,,Intrák, Veľký Diel.“
,,Dobre, hneď tam niekoho pošleme.“
,,Ktorý blok?“
Chcela vedieť operátorka, ale Hane sa čosi zazdalo, akoby mŕtva dievčina práve žmurkla. A znova. Žmurkla.
