„Ak láska topí ľad čo pani Zima vyčarila. Ak dá človek viac čo v sebe skrýva. Ak vládne všade ticho a počuť len praskať mráz.
Padajúce vločky a v detských očiach je vidieť jas. Tak prišla doba, keď každý pre každého má pár prívetivých viet, pre ten zázrak Vianoce a nad čaro Vianoc nič krajšieho niet!“
Všetci už sedeli na svojich miestach a nalievali si do pripravených pohárov nápoje. „Prosím o pozornosť. Rada by som predniesla prípitok,“ cinkala príborovým nožom o sklenený pohár. Všetci sa ako na povel postavili a keď doznel otravný zvuk búchania kovu so sklom, babku už všetci napäto počúvali. „Som rada, že sme sa tu opäť všetci takto zišli. Hlavne v zdraví, aspoň v akom-takom, “ žmurkla na Marka, ktorý na ňu hodil zahanbený úškrn, „a dúfam, že sa tu všetci takto zídeme aj rok. Chcela by som hlavne poďakovať za tak úžasnú rodinu, ktorá ma prišla potrieť na vianoce, aj keď cesta nie je krátka. Veľmi vás ľúbim. Na zdravie.“ Tichou miestnosťou sa ozvalo hlasné cinkanie a následne zasúvanie drevených stoličiek.
Ako prvý chod boli oblátky s medom a cesnakom. Každý si kúsok z tej svojej odlomil a položil ho do misky určenej pre smrtku. Hovorí sa, keď dáte smrtke kúsok z každého jedla, bude nasýtená a vás nechá po celý rok na pokoji. Ako druhý chod bola výborná domáca kapustová polievka. Beth sa jej nikdy nevedela dojesť. Potom ako dala kúsok kapusty na tanier pre smrtku s chuťou sa pustila do jedenia. Tá kyslá chuť… zbožňovala to. Polievka sa jedla zo všetkých jedál asi najdlhšie. Každý ju miloval a vychutnával si každé sústo. Keď už na tanieri neostala ani kvapka, na rad prišiel vyprážaný kapor so šalátom. Toto jedlo zas miloval Tom aj so strýkom Joshom. Počas celého chodu sa na seba lišiacky usmievali a neoficiálne súťažili kto skôr zje celý tanier. Samozrejme, žeby vyhral Josh, no aby videl tú radosť v Tomových očiach zakaždým sa tváril, že jeho žalúdok je plný a preto nedokáže rýchlo jesť. A ako posledné sa podáva dezert. Čokoládový múčnik. Na sladké si potrpí hlavne… no vlastne celý zvyšok rodiny. Keď už je na rade zákusok, každý len „odfukuje“ a trávi množstvo jedla, ktoré práve do seba prijal. Babka vstala od stola a hudobného prehrávača pustila vianočné koledy. Oheň, stromček, sviečky, rodina, hudba. To všetko malo podiel na vianočnej atmosfére. No nič ju nevytvorilo tak ako tá najbližšia rodina. Je niečo úžasné, keď môžete tráviť čas s tými najbližšími. Treba si vážiť každú minútu, sekundu, stotinu… Nie každý tu totižto už môže byť. Janin manžel, Bethin otec už tieto vianoce nemohol s nimi tráviť, no v ich srdci bude navždy s nimi a aj práve teraz je všade vôkol nich. Je im to ľúto, no ten pocit, že na nich tam zhora určite myslí a ľúbi ich, im dáva silu žiť ďalej a radovať sa zo života.
Vianoce sú krásne obdobie. Sú to dni, kedy si človek uvedomí aké má vlastne šťastie. Ako miluje svojich blízkych a ako nechce byť sám.
Toma už únava skolila a hlavou opretý o Jane zaspal ešte pred pól nocou. Zobrala ho na ruky a odniesla hore do postieľky, nech si oddýchne. Bol to náročný deň. Keď sa vrátila, všetci už boli usalašení na gauči a sledovali vianočné rozprávky. Jane sa k nim bez váhania pridala a rozvalila sa na voľné kreslo vedľa veľkého gauča. Všetci už napoly driemali a „ohlušujúce“ ticho prerušoval len zvuk televízora. Ruth sa posadila a obzrela sa vôkol seba. Jej milovaná mamina, ktorá by pre ňu zniesla aj modré z neba už zaspala na nepohodlnom kresle. Jej úžasná sestra Beth zaspala hlavou opretá o rameno tety Liv a na jej kolenách odfukoval Mark. Josh zas bol opretý o jej rameno a takmer necítila ruku pod jeho ťažkou váhou. Všetci vyzerali tak šťastne. Ráno ich bude pravdepodobne všetko bolieť, no aj tak mali na tvárach jemný úsmev. Možno boli zahalený závojom sna, ale aj tak plne vnímali blízkosť milovanej rodiny a aj Ruth pochopila, že bez rodiny je život ťažký. Zapozerala sa na plameň sviečky a pripomenulo jej to ju samotnú. Jej plameň života vyhasínal. Keby nikdy neprišla stráviť tieto úžasné vianoce sem za rodinou, jej plameň by zhasol na dobro. Silný vietor jej bránil udržať svoj plameň pri živote. Nedokázala cez búrlivý vietor jasne pozerať vred a preto nevidela aké šťastie vlastne má, no pre ňu ešte nebolo neskoro. Bol tu niekto kto jej malý plamienok zachránil. Niekto, kto ho nenechal zhasnúť. Bola to jej mama. Bola to jej rodina, ktorá o ňu nechcela prísť a bojovala do poslednej chvíle. A vyplatilo sa. Ruth zrazu videla dôležitosť rodiny a nechápala prečo jej to neprišlo v minulosti podstatné. Ľutovala každý premárnený deň, keď sa zabávala na nejakej hlúpej párty, zatiaľ čo jej mama musela upratovať a starať sa o jej dvoch súrodencov. Mohla jej pomôcť, no neurobila to. Avšak teraz už vie. Teraz už chápe. A zmení sa…
