Odvoz (psychopat 4)

Tento príbeh je kapitola 4 z 12 v knihe Psychopat

Skús sa na neho pozrieť inými očami… môže to byť milý, slušný a dobrý človek. Neustále si to musím opakovať v hlave, aby som bola o niečo kľudnejšia. Kým som sa dostala späť do reality, učiteľ White už stál pri katedre. Milo sa na všetkých usmieval a povedal:,,Dnes pôjdeme na ďalšiu lekciu podľa učebnice. Otvorte si ju prosím na strane 42,“všetci začali listovať a pozerať čo budeme preberať.Len ja som bola opäť myšlienkami inde.

Prečo som len včera tak neférovo uvažovala… určite nemá v pláne zapliesť sa so študentkou a aj keby, tak určite nie so mnou. Možno som mu len prišla ako dobrá žiačka, keď si už prezeral moje výsledky a to ho potešilo… učitelia majú radi dobrých žiakov…

Ochotne a často som sa zapájala cez hodinu a komunikovala s ním. Dokonca ma to s ním bavilo viac ako s pani Majorovou. Ani neviem ako a zrazu bol koniec hodiny. Prišla za nami zástupkyňa riaditeľa a oznámila, že nám posledná hodina odpadá.Všetci sa potešili, len ja som zostala trochu sklamaná, lebo autobus mi ide až o dve hodiny a vlak len o málo skôr.

Všetci sa rýchlo nahrnuli k dverám a tešili sa na prichádzajúci víkend. Len ja som si pomaly zbalila veci a šuchtala sa k dverám, ostala som v triede posledná.
„Čo tak bez života?“,spýtal sa ma pán White, keď som prechádzala okolo neho. Zastavila som a pozrela na neho. „Nečakala som, že by nám dnes mohlo niečo odpadnúť a tak som mame povedala, že na mňa nemusí čakať, keď tu dnes bude, kvôli nejakým „papierovačkám“, lebo by čakala hodinu. Teraz už je určite za Piešťanmi a ja musím čakať dve hodiny na autobus, a ani vlak mi ide len o málo skôr“, odmlčala som sa a sledovala, ako reaguje na môj prehnaný výlev. Na moje prekvapenie vyzeral,že ho to skutočne zaujíma, „takže mám teraz dve hodiny voľna.“ „Kde bývaš?“, spýtal sa opäť s úsmevom na perách. „Vo Vrbovom“, opätovala som úsmev. „Ja už dnes tiež končím a bývam tým istým smerom ako ty, takže ak by si chcela, môžem ťa odviezť domov.“ Priznám sa, že ma tento návrh skutočne zaskočil, ale keďže sa už niekoľko hodín presviedčam, že je to slušný chlap, napokon som súhlasila a naviac predstava čakania na zastávke v tomto teple, viac ako dve hodiny ma odradila od odmietnutia.

Sedela som na sedadle spolujazdca a obdivovala interiér jeho krásneho auta. Kým som sa kochala, uvedomila som si, že je medzi nami nepríjemné ticho, tak som siahla po rádiu, aby som ho niečím vyplnila. „Môžem?“ Prikývol. Kým som prepínala pesničky, začal konverzáciu. „Páči sa ti na našej škole? A baví ťa tento odbor?“. „Áno baví, ale nikdy to nebol môj sen,“ odpovedala som. „A čo bolo tvojím snom?“, pokračoval v pýtaní. „Vždy som túžila byť maliarkou, no kvôli rodičom som zvolila túto školu.“ Chápavo prikývol.

A zas, zas to trápne státie reči, chvalabohu aspoň za to rádio. Začala som pozerať z okna a zisťovať, kde sa už nachádzame. Zbadala som odbočku na Vrbové, no on pokračoval v ceste, akoby si ju vôbec nevšimol. „Ehm, prepáčte, ale minuli ste odbočku,“ povedala som mu, no on len zamyslene pozeral pred seba na cestu. „Haló! Počúvate ma?“, povedala som už hlasnejšie. Začala vo mne rásť panika. V tom pridal plyn a o niekoľko metrov zastavil na kraji diaľnice. Zrýchlil sa mi dych a srdce mi neskutočne bilo. Čo sa deje? Vystrašene som sa na neho pozerala a čakala čo sa bude diať… Začal niečo pomaly vyťahovať z vrecka, natlačila som sa na dvere a snažila sa ich čo najrýchlejšie otvoriť a utiecť odtiaľ, no boli zamknuté. Bola som v pasci, nebolo úniku. Náhle ma bolestivo schmatol a pritlačil mi mokrú handričku na ústa. Snažila som sa brániť, kopať, kričať, no cez pritlačenú ruku bolo počuť len slabé vzlyky. Prestávala som vidieť, všetko navôkol bolo rozmazané… stratila som vedomie.

Navigácia v knihe<< Darček (Psychopat 3)Šok (psychopat 5) >>