Starodávny budík položený na nočnom stolíku rozoslal svoju hlasnú melódiu naprieč tichu v tmavej miestnosti. Namiesto jednoduchého vypnutia, ho silná chlapská ruka priam jediným úderom rozbila.
„Prečo som si ho vôbec nadstavil,“ ešte v nadvláde polospánku sa staval z postele. „Veď je predsa sobota.“
Ani nevedel s kým sa rozprával. Hoci vedel, že už dávno odišla, aj tak s ňou viedol dlhé konverzácie o ničom. Hoci vedel, že odpovede sa nikdy nedočká, nechcel si pripustiť, že je skutočne preč.
Kolísavým krokom prešiel k zastretým žalúziám a vpustil do izby kúsok svetla. Váhavo sa dotkol kľučky balkóna, chcel už po tak dlhom čase vyvetrať, no rozmyslel si to.
„Moja duša už aj tak dlho nedýcha.“
Musel sa zasmiať nad svojou hlúposťou a naivitou. No nemôže si pomôcť verí, že mu raz odpovie.
Podišiel k stoličke, ktorá stála hneď vedľa postele a jemne ju chytil za ruku.
„Poď pôjdeme sa najesť. Určite nie som sám, ktorý tu umiera od hladu.“
Jedálenský stôl sa prehýbal pod množstvom jedál, ktoré naň neustále dokladal. Je to už dávno, čo spolu raňajkovali. Chcel, aby mala všetkého dostatok. Nehybne sedela za vrchom stolu priamo oproti nemu. Ako voľakedy.
„Nebodaj ti nechutí? Musíš veľa jesť, aby si bola silná a zdravá.“ Vždy bol tak krásne starostlivý. Bola to jedna z vecí, ktorú na ňom milovala.
Nehlučne odsunul svoju stoličku a neisto sa k nej približoval. Jedla sa ani len nedotkla.
„Je všetko v poriadku?“, pohladkal ju po bledej tvári a svoje mäkké krvavé pery jemne priložil k tým jej. Suchým a tvrdým.
Odtiahol sa a venoval jej láskyplný pohľad. Och, ako veľmi ju len miluje.
Z romantickej chvíle ich však vytrhne bzučanie zvončeka.
„Kto zas otravuje. Prepáč mi láska, vybavím to rýchlo.“
Potichu prišiel k dverám a pozrel sa do kukátka dverí. Na chodbe nervózne postávala jeho staršia sestra.
„Ahoj ako sa máš? Už sú to dva dni od…“
Objala ho a prešmykla sa do útrob jeho bytu.
„Bože, ty tu máš smrad,“ pošúchala si jej malý pehatý nos a vyzula si čierne topánky, ktoré si kúpila na včerajší pohreb.
„Prepáč, bol som príliš lenivý, aby som otvoril okno.“
„Ako sa vôbec máš? Chcela som ti zavolať, ale potom som si povedala, že ťa radšej skontrolujem osob…“
Zastala uprostred pohybu. Pridŕžala sa zárubne kuchynských dverí a neveriacky hľadela pred seba. Chcela niečo povedať, no nedokázala. Žalúdok jej urobil kotrmelec a ihneď zvracala na podlahu.
Za stolom sedela jeho žena. V krásnych spoločenských šatách, ktoré jej obopínali štíhlu postavu. Vlasy mala kúsok strapaté a v očiach prázdny výraz. Jej pokožka bola čím tým bledšia a jej telo sa už začínalo miestami rozkladať. To bola príčina neznesiteľného zápachu.
Jeho sestra si roztrasenou rukou utrela ústa a so znechuteným výrazom sa otočila na svojho brata. V očiach jej hýrilo veľa otázok a ústa sa jej skrivili do znechuteného úškľabku.
„Nie som pripravený dať jej zbohom.“