Moja cesta

Vydal som sa na cestu s nejasným koncom, nikto nevie čo bude nasledovať a čo bude potom. Je to cesta kde premôžem sa, premôžem osobnosť čo proti mne vspiera sa. Zanechám to tam a budem tým, čo chcem byť ja a nie to čo chceš ty. Zmením telo výraz tváre, no srdce bude stále také dobré, nespútané. Niekto múdry povedal, že cesta kcieľu je cesta plná jám a skál. Cestu svoju som hneď prerušiť musel, priateľa priateľa nebolo, vo vzduchu som sám vysel. Tak už len tréning ostal, meniť telo a výzor som musel sám. Ale neľutujem to aspoň viem, že aj sám si pomôcť viem. Som závyslý len na jednom zdroji, to je moja sestra, brat a rodičia mojí. Oni vedia čo je cieľom mojim, stávam sa osobou ktorú si aj ja chválim. Nezabudnem na pomoc čo na začiatku mi dali, stáli, pozerali, smaiali sa so mnou i plakali. Vietor a búrka city naše, neskrotné no jemné a divé vášne. Tak pokračujem rýchlo ďalej, keď klžem vzduchom sťa olej. Nie len výzor môj vonkajší, je pre mňa užitočný a najkrajší. Teším sa ako modlivka na lúke, keď s priateľmi som ruka v ruke. Jej pohyby napodbniť chcem, keď po jarnej lúčnej tráve dupocem. Vnútro cvičím každý deň, novým priateľom som opora ako peň. Do seba sa zamknúť netreba, keď druhý sa postavia pred teba. Budú ťa braniť pred búrkami života, no ale aj slnečníkom pre horúce letá. Neznážím si zľachčovať život tým, že doprajem falošný pocyt výťaztva iným. Tiger drieme vo mne, čaká na to kým budem žiť v jeho mene.

Možno už zas opakujem slová svoje, že všetko má svoje nepokoje. Či chceme alebo nie je nám pochuti, čo nechceš ti nikto nenúti. Cesta po ktorej ideme je taká, že každé rozhodnutie sa buď slnko rozsvieti alebo padá. Či krúpy a či dážď, nieje to nič také čo sa má prekonať zvlášť. Hmla opadá nad ránom, keď musíme kráčať ndarmo. Preto nadarmo lebo ostať sme mohly, priateľov, rodinu a lásky sme tu mali. No neľutujem ikeď možno trocha, že ten domov je návrat doďaleka. A tak zas priateľ sa stráca, neviem či je to jeho márnivosť alebo práca. Stále odchádza na cesty svoje, roztáča kolies oje. Čo teraz ak radu nemám, pevnú ruku čo ma podrží zháňam. No zistil som jednu vec, priateľ sa nedá nahradiť ako pec. A tak zas a znova, v samote hľadám môjho páva. Ale dalej objav nový, keď som sám počujem v noci sovy. Hlas mi nebrani počuť veci iné, či je to cvrček ba niečo jemné. Šelest trávy pod nohamy, motýľa ako peľ pomaly ho mámi. Je to iné také krásne, počuť aj zvuky také čo su jemnejšie než nemé. Sú to zvuky čo ma domov vábia, je to ten koláč čo nám mami varia. Zvuk smiechu známeho, z priateľského kruhu veselého. Ja hlupák hľadal som tam, kďe len sám v kúte zanikám. Tak som sadol do izby k tomu stolu, ale potrebval som papier pero a natúru. Zmenený domov prichádzam, je so mňa básnik nemo pozerám. Nepozná ma nikto dnes, zmenil som sa veľmi nebreše ani pes. Nemo hľadia oni na mňa a ja na nich, akú daň na mne si vybral, zub času čo do mňa vŕtal. Pokračuje tak ďalšia lekcia, ako nebyť hlúpa fikcia. Treba ukázať čo sme a v čo veríme, nie len na druhých radu dáme. No to neznamená že tvrdohlavosť, je vždy tá najlepšia cnosť. Spoliehať sa na seba no aj druhých treba, lebo potom budeme kričať do neba. Bude to nárek aký sme hlúpy, nepočúvaly sme rodičov, bratov a sestry. Spoznáme sa s ľuďmi novými, budú to príbehy na cele hodiny. Príbehy z našej mladosti, ako sme skákaly do sena od radosti. Toto je návod na život dlhý, rodina, priatelia a sem tam aj neduhy. No keby sme sa zo zlom v mladosti nestretli, dospelí by nikdy sme neboli. Tak prečo každý, kto neposlúchne zo seba múdreho robí? No keby bolo všetko dokonalé, nebolo by veľa veci čo sú nám známe. Napriklad aj taku vec, ako je dom či pec. Ani vec ako kung fu, džijú džitsu či tej wondo, nebolo by umenia čo chráni nám dom. Ako zvieratá by sme sa ohnú nevedeli, keby veci len dokonalé boly. Preto je vždy čo zlepšovať, aby človek mohol vždy nejaký svoj sen napĺňať. Ak je toto klamstvo čo hovorím, nech počas noci tmu nevidím.

Autor

Miroslav

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové Značky
Najnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár