Kráčam po ceste. V ruke mám mobil. Premýšľam čo dnes robiť. Zrazu mi cinkne mobil. Pozriem sa naň. Píše mi Lukáš kamarát. Už vstupujem do školy tak, že na jeho správu neodpovedám. Prezujem sa. Prechádza na prax. Prezlečiem sa. Už len čakám čo mi bude kázať majsterka robiť. Zamýšľam sa. Oči mi ujdú von. Pred prax. Stojí tam muž. V ruke drží kvety. Postupne ako sa lepšie pozriem uvedomím si, že je to Lukáš. Nechápem čo tu hľadá. Ešte sme vonku spolu neboli. Poznáme sa len z internetu. Volali sme spolu. Priznávam. Som s ním vo vzťahu. No ja to beriem len ako hru. Nechápem s kadiaľ vie kde chodím do školy. To som mu samozrejme nepovedala. Odbili posledné minúty praxi a ja vychádzam z školy. Srdce mi buši. Hrozne sa bojím. Kráčam k Lukášovi .Ten ma objíma a dáva mi pusu. Som ako obarená. Nikto ma ešte nepobozkal. A Lukáš mi teraz dáva pusu ako keby sme sa už veľa krát stretli. Kráčame ruka v ruke. Som si vedomá, že som urobila chybu. Však nemôžem mu povedať Lukáš ja som to nemyslela vážne.
Pomáli zo mňa opadáva strach. Začínam sa cítiť veľmi dobre. Jebo bozky ma zohrievajú. Však stále neviem s kadiaľ vedel kde chodím do školy. Tak sa ho na to pýtam. Jeho odpoveď ma naozaj prekvapila.
,,,Však sestra chodí do školy tam kde aj ty.,,,
Neriešim to viac. Pomáli už ideme na zastávku. Dali sme si pusu a každý išiel po svojom. Keď, že mi už ide autobus.
Začali sme _sa stretávať. Chodili sme spolu aj do parku. Na prechádzky k vode. Veľa sme sa spolu bláznili. Smiali. Postupne som ho zobrala k sebe domov. Predstavila som ho mamke. Nikdy som nezažila to, čo s nim. Noci či dni pri ňom boli ako sen.
Bohužiaľ nie na dlho. Prišlo to čo sme ani jeden nečakali. Meškala mi menštruácia. Rozhodla som sa ísť na gynekológiu. Tam som zistila, že čakáme bábo. Nevedela som čo robiť. Ako to poviem mame. Ako to poviem Lukášovi? Zavolala som mu. Povedala som mu z plačom čo som zistila. Upokojil ma. To zvládneme spolu. Spolu sme to povedali mojej sestre. Ta nám pomohla to povedať mame. Veľmi som sa bála reakcie maminy. Chvalabohu hnev mamku rýchlo prešiel a tešila sa na vnúča. V piatom mesiaci sme už kupovali postieľku.
Postupne však Lukáš ostal iný. Strašne sa mi vyhýbal. Nechcel volať. Dostala som len správu.
Vieš ja ani neviem ci to malé je vôbec moje. Neverím ti.
V tej sekunde keď som to prečítala som náš vzťah ukončila. Nechala som ho v pochybách. Snažil sa ma kontaktovať. Neodpovedala som. Veľmi to veľmi. Moja nádej. Sen o veľkej láske sa skončil. Dokážem mu raz odpustiť? Z nevinnej hry to prešlo na lásku a z lásky? Na nenávisť 🙁