Už si presne nespomína na dátum, ani na konkrétneho človeka či miesto keď si prvý krát uvedomila, že v tomto je trocha iná ako jej rovesníčky. Vždy bola trocha iná, trocha primúdra, trocha prirýchla, trocha zvláštna, no toto bolo divné aj pre ňu a nevedela ako to spracovať.
Predstavte si, že ste u kamarátky na čajíku, hráte sa s bábikami, češete ich, vymýšľate im mená a životné príbehy. Bežné dievčenské hrátky. Až dokým neprišiel kamarátkin ocko skontrolovať ako sa pekne hráte. Nebolo to o tom, že by sa jej fyzicky páčil ani, že by ju niečím priťahoval. Bol ocko a bol o dosť starší. To bolo tým nevysvetliteľným magnetom. Choré? Zrejme nejaká modifikácia Oidipovho komplexu zameraná na otcov vyplývajúca z nedostatku otcovskej lásky v detstve, a vlastne v celom živote. Vtedy si to ešte neuvedomovala, nevedela čo sa to deje ani že to nie je správne. To pochopila až časom a bolo to veľmi ťažké. Tí muži sa jej nepáčili, len ju vzrušoval pocit, že to nie je „legálne“. Vždy mala tendenciu porušovať zákazy a pravidlá, nachádzala v tom vysokú formu uspokojenia. A čo bolo viac zakázaným ovocím ako samotný manželský sľub pred oltárom?
Postupom rokov a zástupom mužov prišla na to ako kontrolovať túto chorú túžbu a začala si vyberať mužov podľa vzhľadu alebo inteligencie, samozrejme dve kritéria museli spĺňať vždy- ženatý a otec.
Tvor čo ju splodil a snažil sa hrať na otca mal tiež milenky, kopu mileniek a ona nimi opovrhovala a nenávidela ich, no napokon sa ňou stala. Nádobou plnou fyzična, hriechu, túžby a peňazí. Tešilo ju to a rokmi si vytvorila vzorec ako veci udržať v tajnosti dostatočne na to, aby sa manželstvá nerozpadli. Ona nechcela ich, netúžila po tom byť tou jedinou, túžila len vedieť, že je niekým kto vie jediným pohľadom zničiť všetko. Milovala tento pocit moci, opájala sa ním, budila sa s ním v cudzích posteliach kým boli manželky na víkend u rodičov. Až kým nestretla jeho.
Začiatok aj priebeh bol rovnaký ako pri všetkých, spoznať, očariť, pohrať sa, dať večné zbohom. No pri ňom skončila na predposlednom kroku. Zastavila ju otázka, ktorú medzi rečou prehodil na jednej z nespočetných večerí. „Láska, nemáš niekedy výčitky?“
Výčitky? Ani poriadne nepoznala význam tohto slova, nikdy nič také necítila, jednoducho kráčala cestou vydláždenou obrúčkami a pálila za sebou všetko bez akéhokoľvek pocitu viny. Síce sa na odpoveď len zasmiala, táto veta ju nasledujúce noci vytrhávala zo sna a nahlodávala jej pokoj počas dní. Výčitky vychádzali z každého jej atómu. Jej životom už viac nebola opojná moc, ale strach zo spáchaného.
