Od malička som bola dosť senzitívne dieťa , možno aj preto som nemala žiadne kamarátky. Mne to ale vôbec nevadilo,naopak. Rada som trávila čas s dospelými a tým bolo jedno,či ich počúvam, alebo či im odpovedám.
Bola som ja veru čudné dieťa odkedy si pamätám. Mala som ohromnú predstavivosť a aj ak tam nikto nič nevidel, alebo nepočul,tak ja áno. Ale nemala som to potrebu niekomu vešať na nos,už aj bez toho si mysleli,že som čudáčka. Môj svet bol len môj…
Len občas som starkej vedela pošepkať do ucha,,Starká,počula si to aj ty?“ Akoby niekto neviditeľný stlačil kľučku na dverách a potichúčky ich otváral.A starká s vážnou tvárou pozrela na dvere a potom na mňa. Asi ma jej bolo ľúto,tak povedala.,,No veru sa mi niečo také zazdalo,ale to isto len prievan.“ Videla aká som vystrašená,tak ma chcela upokojiť. Vtedy som si myslela, že keď to počuje aj niekto iný,je to ozajstné. Ale veď prievan nieje nič,čoho by som sa mala báť.
Keď som mala asi desať rokov,to už sme bývali v novej chalupe. Tam už bývali iné zvuky a keby že so mnou v detskej izbe nespávala aj moja mladšia sestra,tak sa tam jednoducho nevyspím. No nebolo to len tak hocičo,toto už museli uznať aj moji rodičia.
Boli sme šesť členná rodina. Otec,mama,starší brat,ja,mladšia sestra a najmladší brat. Ja som mala izbu so sestrou, najmladší brat spával v postieľke s rodičmi v spálni. To bolo v poriadku,ale ten najstarší noc čo noc chodil žobroniť,aby mohol spať v našej izbe. Vraj v tej jeho na noc čo noc objavuje v okne žena,ktorá má dlhé čierne vlasy a dlhé biele šaty.Keby som s takým niečím prišla za rodičmi ja, len by asi pokývali hlavou a možno si vzdychli,,Ach, už zase?“ No tentoraz to bral najstarší z nás súrodencov. Ten čo sa mi najviac posmieval,keď som sa večer bála ísť do šopy po drevo a myslel si o mne,že som strelená. Keď to našim rozprával, celý sa triasol,nikdy som ho takého nevidela. Mala som na jazyku chuť povedať,,No a čo,ja už som ju tam veľa krát videla.“ A bola to pravda.Tá žena nevyzerala byť zlá,ani sa nikdy netlačila dovnútra , len vždy zvedavo nazerala do vnútra.
Tak naši začali pátrať,či sa také niečo niekomu v susedstve už nestalo. Toto zaváňalo niečim strašidelným a to nebolo v poriadku. Napokon jasno do toho vniesla suseda,ktorá poznala všetky nevysvetliteľné príbehy, ktoré sa v našej dedine stali. Vedela o nich rozprávať celé dlhé večery pri drápačkach.
Vraj náš dom bol kedysi velký a hlboký močiar a ľudia sa mu oblúkom vyhýbali, taký bol strašidelný. Kedysi tam ešte domy nestáli,bolo ťa za hranicami dovtedy obývanej obce. Postupne ľudia tieto pozemky lacno odkúpili,odvodnili a postavili tam chalupy. Ale ešte predtým, kým tam bol ten hrozný močiar, povráva sa,že v dedine bol bohatý chlap,čo mal zálusk na susedovi dcéru. Rodičom zaplatil a oni ju prinútili sa za neho vydať. Ešte v svadobnú noc od neho ušla a ľudia ju videli bežať k močiaru. Odvtedy ju vraj nikto nevidel.
Poradila rodičom,aby išli za našim farárom a poprosili ho,aby šiel náš dom vysvätiť,to že pomôže. A naozaj aj pomohlo, odvtedy sa už za oknom nezjavila ani raz.
Videla som už aj iné také postavy. Dokonca aj keď zomrel tatov švagor. Mala som asi osem rokov a vtedy ešte neboli domy smútku ako teraz. Ten kto zomrel bol do pohrebu doma v nejakej prázdnej izbe. Ležal tam v truhle a ľudia sa tam s ním chodili rozlúčiť. No a keďže to boli naši susedia a dokonca ešte aj rodina,pomáhali sme im s čím sa len dalo.Mňa nechali domov a mojím najmladším bračekom,nebolo potrebné,aby sme tam zavadzali.
A popravde bola som aj rada,ja som sa uja bála,aj keď žil. Bol večne ufrflaný a nikdy ma neodzdravil, keď som ho pozdravila. Kým naši teda odišli k tým susedom,tata ešte nanosil drevo do verandy,lebo vedel,že ja sa do šopy bojím chodiť. A keďže drevo v kuchyni už došlo, chcela som zbehnúť do verandy nejaké zobrať,už bolo treba priložiť do šporáku. A na schodoch sedel ten ujo. Keď ma zbadal pozrel na mňa a povedal,,Ty sa má ešte stále bojíš? Ale veď to nemusíš,ja by som ti nikdy neublížil.“ Ostala som tam stáť a asi mi aj na chvíľu prestalo byť srdce. Trvalo to asi len pár sekúnd kým som sa pohla a strelila dvermi na chodbe. A on zmizol…akoby tam ani nikdy nebol.
V šporáku vyhaslo,ale mne to bolo úplne jedno. Pritúlila som sa k bračekovi a zaspala. Takto nás našli naši,keď prišli večer domov. Všade rozsvietené a v chalupe zima. Nikomu som to nepovedala,aj tak by mi to nikto neveril.To,že je aj niečo medzi nebom a zemou,to je naozaj pravda…
