Guľky svišťali ponad zákopom. V jeho útrobách sa krčilo mnoho mužov, zatiaľ zo zachovalým pudom sebazáchovy. Báli sme sa len jedného. Nie guľky. Nie smrti. Nie nepriateľa. Nie nepochopenia. Naše obavy vyvierali len z jedného signálu. Presnejšie povedané trúbky, čo signalizovala útok. Opar zo zapálených cigariet umiestnených v trasúcich sa rukách ľudí, vydaných smrti svojim štátom, sa začal vteľovať do prachu bojov, ktoré nechceli ustať, hoci už boli dosť krvavé. Rok sme bojovali kvôli piatim metrom. Ľudia umierali kvôli piatim metrom a ten, kto sa unúval použiť zdravý rozum a začal utekať, bol automaticky dezertérom. Zatratencom bez štipky hrdosti. No ako hrdé môže byť vraždenie bez osobnej príčiny? Aj tak táto vojna nikam nespeje rovnako, ako všetky predtým.
K mojim ušiam doľahlo to, čoho som sa najviac obával. Útroby poľnej trúby sa roztriasli a vydali zo seba tenký tón prehlušujúci všetky ostatné zvukové fragmenty tohto prostredia. Všetci v zákope nervózne pootočili hlavu za zvukom. Nasadil som bajonet na pušku. Chytil sa okraja zákopu a začal sa pomaly plaziť. Ostatní, v snahe zachovať si svoje posledné ostatky cti vyrazili za mnou. Len čo sa hmla, dym a podobné javy, ktorých pôvod som nepoznal začali rozplývať, oľutoval som, že to neostalo všetko zahalené. Plazili sme sa doslova v splaškách. Nemyslím tým len fekálie, ale aj ľudí, už bez života a ich ešte mŕtvejšie časti tiel. Vlastne som ani nevedel čo máme robiť. Oblohu stále osvetľovali svetlice. Hviezdy ostali stratené v prachu zúfalstva, už sa na to všetko nemohli dívať. Po dlhšej chvíli na nás skričal akýsi hlas.
„Na nohy, takto vás ľahko dostanú!“ autorita toho hlasu účinkovala na každého. Každý, keď nevie čo má robiť, potrebuje takýto hlas objaviť. Buď v sebe, alebo iných. Povel nám dodal odvahu, postavili sme sa a v pokluse sme sa rozbehli v ústrety guľkám. Bajonetom hrdo namiereným vpred som čakal, kedy príde k mojej prvej vražde. Zakopol som o niečo a tvrdo dopadol do objatia svojich mŕtvych spolubojovníkov. A vtedy to prišlo. Nepriateľ odhalil svoje guľometné hniezdo, ako inak, než tvrdou paľbou. Človek si myslí, že umrieť jednoducho nemôže, keďže sa mu to nikdy nestalo, že má nejakú magickú ochranu. Ako som sa však snažil dvihnúť, naskytla sa mi príležitosť vyvrátiť túto domnienku. Mocných chlapov strely trhali a rúbali ich o zem, ako jesenný vetrík suché lístie. Len tam bolo o niečo viac krvi, vreskotu a ešte niečoho, čo nikdy nemôžete identifikovať, kým to nezažijete. Zmocnil sa ma pocit samoty a so samotou na mňa prichádzala samomluva.
„Vstaň, no tak, bež. Aj tak raz umrieš a pravdepodobne je tvojím osudom umrieš tu, v nekonečnej anonymite. Tvoji blízky nebudú veriť, že si vážne padol, budú veriť až do konca.“
Kvapky potu mi začali páliť oči. Obtrel som si ich drsným rukávom, postavil sa a rozbehol si zatancovať tango so smrťou. Klusal som v miernom podrepe a kľučkoval. Nech to nemajú ľahké, to im fakt nedovolím. Aspoň sa potrápia s jedným malým mravcom. Ostalo nás len pár, no v záchvate šialenstva sme nestrácali vieru vo svoj beh v ústrety nepriateľovi. Nikto z nás však nezvažoval možnosť, že k nemu vážne dobehneme. Pomedzi nás, akosi nadprirodzene rýchlo behali sanitári s nosidlami. Raz naložené, potom prázdne, no stále celé od krvi. Došli sme až k ostnatému drôtu, no skôr, ako som naň mohol vôbec pomyslieť, pocítil som ostrú bolesť v kolene a vzápätí ma niekto ovalil pažbou pušky po hlave. Potom nastalo niečo, ako bzučanie a postupné rozplývanie obrazu. Farby sveta prešli do fialova, no kým sa stihli dať do normálu, už som nič nevnímal.
„ Ach, kde je teraz tá cigareta. Musím sa ukľudniť.“ Čosi zašušťalo. Otvoril som oči. Bol to záves okolo mojej postele. Stáli pri mne dve sestry a doktor. Podľa okolia som usudzoval, že sme niekde v kostole, no pred týmto mojim uvedomením mnou prešla vlna bolesti, v určitých častiach tela stále nepovoľujúcej.
Keď zahliadol doktor moje pobehujúce oči, zoširoka sa vyškeril a len poobišiel ďalej. Zatiahol záves. Skúsil som sa pohnúť, no bolesť ma spútala natoľko, že som to nemohol dokázať. Za týmito závesmi, ponorený v samote som nenašiel zmysluplnejšiu aktivitu ako spať. Rozmýšľanie ma už nebavilo, alebo som sa skôr bál. Prichádzalo s ním množstvo spomienok na ľudí. Ich tváre sa už nikdy nenadýchnu, ani neusmejú a z úst im už nevyjde ani hláska. Bohužiaľ, mysli nerozkážem.
Posledné slová, ktoré som od doktora počul boli:
„Vyzerá to tak, že pre vás vojna už skončila.“
O tom, že nemám nohu sa akosi pozabudol zmieniť. Nevyčítam mu to, aj tak som na to dokázal prísť sám.
