Prevzaté a upravené z aeronet.cz.
Každý deň prichádzajú nové a nové správy z amerického mesta Ferguson o nepokojoch, ktoré tam vyvolalo zastrelenie černošského mladíka, ktoré bez debát je možné označiť nie za sebaobranu, ale za popravu. Aby toho nebolo málo, len o niekoľko dní neskôr, ďalší policajti neďaleko Ferguson zastrelili ďalšieho černocha, vraj držal v ruke nôž a chcel ho napadnúť. Olej do ohňa prilial aj jeden policajt na svojom blogu, ktorý napísal, že ľudia majú robiť, čo on povie a potom ich nezastrelí. Z pohľadu nezaujatého pozorovateľa z Európy sa tieto správy môžu zdať neuveriteľné, ako keby nešlo o správy z najrozvinutejšej demokracie na svete, ale skôr odniekiaľ z Balkánu. Lenže problém je v tom, že násilie v USA páchané políciou má svoje korene úplne inde a tento článok má de facto za úlohu čitateľom priblížiť realitu v USA v obecne rovine.
Žil som s rodinou 11 rokov v USA, naše deti tam chodili do školy a mali sme možnosť spoznať americký život dôverne zvnútra. A možno práve preto vidím problém, ktorý sa teraz týka nepokojov vo Ferguson, trochu z iného uhla ako bežné médiá a spravodajstvo. Život v USA je v mnohom jednoduchší a priamočiarejší, avšak niektoré aspekty života sú pre Európana doslova bizarné a nepochopiteľné. Dalo by sa povedať, že iná krajina, iný mrav, ale tých odlišností nie je zase toľko, avšak tie, ktoré sú, tak tie sú odlišné naozaj zásadne.
Škola bez domácich úloh
Keď náš menší chlapec nastúpil do základnej školy na predmestí Chicaga (kam sme ho umiestnili na odporúčanie krajanov, pretože škola mala povesť s „malým percentom“ černochov a Hispáncov), tak sme mali veľkú radosť, pretože chlapec dostane „americké základné vzdelanie“. Tie úvodzovky by som tam pred rokmi nedával, lebo som ešte nevedel, ako to americké základné školstvo vyzerá, ale to by bolo na iný článok a iné rozprávanie. Manželku, ktorá je povolaním učiteľkou na gymnáziu, prekvapilo už vtedy v roku 2000, že chalan nenosí domov domáce úlohy. Žiadne neboli. Osobne som na školu zašiel za účel diskusie s pani triedna, či si chlapec nevymýšľa, že žiadne domáce úlohy nemá, ale tu som narazil hneď na prvý špecialitu. Chlapec žiadnu triednu učiteľku nemal. V škole sa vyučovalo akademickým spôsobom, tzn. každá hodina iný učiteľ v inej triede. Resp. úplne inak, každá trieda bola len na určitý predmet a deti sa po budove presúvali z hodiny na hodinu za dozoru „supervízor“, neskôr už samostatne.
Po niekoľkých minútach pátraní som narazil na akúsi nástenku na chodbe naproti vchodu do školy, kde som objavil aj fotografiu nášho chlapca, ktorý bol v skupine žiakov, ktorým v zarámečkovaném ohraničení dominovala fotografia akejsi slečny s titulom „Class Supervisor“. Výraz bol úplne jasný, takže som hneď vyrazil do zborovne do „Teachers Lounge“. Zhodou okolností som na Miss Jenkins narazil a hneď som sa s ňou porozprával. Bola úplne vo vytržení. Z rozhovoru vyplynulo, že vôbec nie je normálne a bežné, aby rodičia sa chodili na svoje deti pýtať, pretože mnohí z nich nechodí ani na rodičovské schôdzky. V zborovni bolo ešte niekoľko učiteľov, ktorí sa k rozhovoru pripojili a pýtali sa na Európu, staršia pani učiteľka si spomenula, že jej prababička pochádzala z priestoru Domažlíc, ale to hlavné, čo ma zaujímalo, to bolo vskutku desivé: deti žiadne úlohy domov naozaj nedostávali, a to vraj z dôvodu, že pri samoučení doma by decká mohla získať „misinterpreted knowledge“, teda znalosť, ktorú by si zle pri domácom štúdiu vyložili. Inými slovami, deti sú v americkom školstve učené od útleho veku k diskrétnemu preberaní stanovísk nadriadenej autority, teda učiteľa. Systém doslova demotivuje malých študentov od samoštúdia. Žiadne samoštúdium alebo kognitívny proces vzdelávania. Nič také tam nenájdete.
[FOTO] Americké školské vzdelávanie je koncipované hlavne formou „projektov“, čo nie je v princípe zlé, ale menej nadané deti zoslabujú a bez osobného vedenia učiteľa sa prepadajú na dno.
Dozvedel som sa, že deti dostávajú samostatné úlohy v neskoršom veku, avšak v rámci tzv. „Projektov“, čo sú domáce úlohy pomaly na celý rok, niektoré sú kratšie, na dva alebo tri mesiace, prípadne semestrálne práce. Tie majú za úlohu však nie overenie vedomostí nadobudnutých pri štúdiu v škole, ale majú za úlohu rozvinutie vedomostí podľa smerníc štátnej školskej komisie toho ktorého štátu únie. Škola sa teda snaží profilovať jedným smerom, ktorý vyžadujú rodičia, ale štát vyžaduje iný postup. Vzhľadom k tomu, že základné školy v USA majú veľmi komplikovanú štruktúru vlastníctva, zriaďovateľa, prevádzkovateľa, garanta a správcu (všetkých týchto 5 subjektov sa podieľa na prevádzke každej jednotlivej školy v USA), tak je jasné, že smer štúdia a kvality výučby je de facto každá pes iná ves.
Vzdelanie je biznis, ktorý prechádza hlavne žalúdkom
Je úplne bežné, že základná škola je v majetku súkromnej osoby, nadácie alebo mesta (myslené sú vlastníctva budov a pozemkov), pričom zriaďovateľom je väčšinou školská štátna komisia, prevádzkovateľom býva zvyčajne mesto, cirkevné kongregácie, štátne organizácie, súkromná spoločnosť alebo okres (county) , garantom kvality výučby je zvyčajne asociácia učiteľov (ale garantom môže byť aj univerzita, štátne alebo federálne úrad) a správcom je nejaká súkromná firma alebo spoločnosť, ktorá sa snaží generovať zisk z predaja komerčného tovaru deťom a študentom, prevádzkou automatov s potravinami a limonádami a inými aktivitami, treba predajom hamburgerov, hranolčekov a hot-dogov alebo organizovaním komerčných športových aktivít, pričom správca je ten jediný, kto sa stará o fakticky celú prevádzku, údržbu a zázemie školy. 90% amerických detí, ktoré sú obézne, získavajú túto obezitu až po nástupe do systému povinného školského vzdelávania v USA, teda po šiestom roku života.
[FOTO] Táto školská jedáleň v Utahu asi bude zdesením pre slovenských rodičov … čokoládové mlieko, hambáč, hranolky, turecký med a oblátka …
A práve vďaka tejto komplikovanej štruktúre dochádza k tomu, že rámec výučby je v USA značne roztrieštený. Keď sa v Česku, alebo Slovensku povie, že nejaká škola je lepšia ako druhá, sú tým myslené určite rozdiely kvality výučby dosiahnuté „zhora“. Avšak v prípade USA sú „lepšie“ a „horšie“ školy odlišiteľné oveľa evidentnejšie, a to kvalitou výučbu smerom „zdola“, čo je alarmujúce.
Výučba na „dobrej“ škole môže znamenať veľký šok
Tu je na rade vysvetlenie. Čo je to kvalita výučby smerom zdola a zhora? Laicky povedané, pri technike výučby smerom zhora sa učiteľ snaží odovzdať študentom a žiakom „MAXIMUM“ informácií, s cieľom toho, aby čo najviac študentov dosiahlo čo najviac vedomostí. Toto je štýl a model školskej výučby na základných a stredných školách v Česku, Slovensku a vo väčšine Európy.
Výučba smerom zdola je koncipovaná tak, aby v systéme výučby prepadlo „MINIMUM“ študentov, a tým pádom, aby absolvovaní štúdia zvládlo čo najviac z nich. Toto je systém výučby najmä v USA a paradoxne v rozvojových krajinách, ale aj na súkromných školách v Česku. To stojí za zamyslenie. Hlavnú odlišnosť v oboch výukách možno definovať ako štúdium „socializačné“ (v prípade výučby zhora) a štúdium „individualistické“ (výučba zdola). Americké školstvo má za úlohu teda vychovať z detí osobnosti, ktoré disponujú potrebnými základnými zručnosťami, ale pre vlastné kvalitné vzdelanie musí hľadať špecializované (a treba dodať súkromné a platené) školy, pretože štátne školy používajú len výučbu „zdola“.
Kvalitné vzdelanie je teda v USA vzdelaním naozaj komerčným a plateným. Preto má tak obrovská kopa bežných Američanov obmedzené vedomosti a nedisponujú pokročilejšími informáciami zo štátnych škôl, ktoré inak bežne získavajú študenti a žiaci v Európe. Nie je to tým, že by v USA neboli kvalitní učitelia, ale ide o inak postavený systém priorít, keď jedinec má získať ani nie tak vedomosti a informácie, ako skôr schopnosť postarať sa o seba. To je prínosom pre individualistov, ale katastrofou pre bežných študentov s menšími individuálnymi schopnosťami. Tým potom musí stačiť základná a veľmi úsmevné stredné americké vzdelanie, ktoré by bolo kapitolou samou pre seba.
Ale tu sa ospravedlňujem za veľkú odbočku od hlavnej témy, avšak bolo potrebné vysvetliť súvislosť medzi výchovou Američanov v školách a ich postojom k americkej polícii a orgánom moci. Aby som teda nadviazal k onej mojej návšteve synovej školy, upokojilo nás, že učitelia komunikujú a sú ochotní pri poskytovaní informácií. To v slovenskom školstve nefunguje, učitelia nemajú radi, keď im rodičia vŕtajú do výučby a metodiky, ako majú učiť. Avšak celá táto vec mala pokračovanie.
Deťom v USA je vštepovaný kult moci polície už od útleho veku
V novembri bola prvá triedna schôdzka a slečna Jenkins si nás pozvala, rovnako ako ostatných rodičov, do školy. Pripravila prehliadku dosiahnutých úspechov svojich zverených ratolestí. Na prvý pohľad bolo vidieť, že škola kladie eminentný dôraz na výtvarnú výchovu. Kto kreslí, nehnevá! Avšak obsah kresieb bol pre nás trochu šokom. Jedna séria kresieb sa týkala témy: „Naše ozbrojené sily – Our military forces“. Decká kreslili tanky, lietadlá shadzujúce bomby, vojakov so samopalmi. Druhá séria kresieb na tému „Police Heroes“ bola o policajtoch. Obrázky zobrazovali policajtov, ako strieľajú do zločincov. Tretia séria kresieb bola o hasičoch. To bola asi najmenej konfliktná téma, aj keď detský psychológ v SR by z tých kresieb asi zozelenel pri pohľade na kresbu horiaceho muža, na ktorého hasiči striekajú vodu nakreslenú červenou farbou. Štvrtá séria o námorníkoch s loďami, raketami a ponorkami. Piata séria o kozmonautoch a raketách.
[FOTO] Policajtka prišla prváčikom porozprávať o dopravnej premávke
Keď si spomeniem, že u nás sa malé deti učia kresliť v prvej triede domčeky, zvieratká, slniečko a kvitnúce záhrady, tak mám pocit, že niekde medzi nami a Američanmi je kultúrna priepasť. Avšak táto epizóda s kresbami mala pokračovanie. Chlapec chodil každú chvíľu domov sa zážitkami, že na hodinu do vyučovania prišiel policajt, detektív, policajt so psom, policajt kvôli drogám, policajt kvôli prevencii Shoplifting (krádežiam v obchodoch), policajti zo zásahovky, čo ukazovali super zbrane. Inokedy chlapec prišiel s tým, že máme podpísať súhlas s exkurziou na policajnú stanicu a do väznice, inokedy na policajnej strelnici a súhlas na streľbu na strelnici za dozoru policajného špecialistu. Vrcholom bolo, keď vianočnú besiedku organizovala škola za patronátu policajného okrsku. Manželka to chalanovi podpisovala až po tú väznicu, ale to strieľanie už som chalanovi musel podpísať ja, manželka to jednoducho odmietla. Proste Amerika a militarizácia výchovy detí v škole od útleho veku.
Chalan nám onedlho začal blbnúť a že vraj nemáme dom napojený na policajný alarm, že by nám mohli zlodeji ublížiť. A že nie sme členmi Neighborhood Watch, čo je de facto „miestny susedský výbor“ na americký spôsob, a to som chalanovi už strelil pohlavok. Chlapec bol v prvej triede a na konci roka bol úplne mimo, zblbnutý neskutočným spôsobom. Keď sme išli na nákup, chlapec mal uprený pohľad na môj tachometer pod volantom a každú chvíľu kričal: „you are speeding! Slow down! „, To keď namiesto predpísaných 50 mph som išiel 52 alebo 53.“ Nekecaj mi do riadenia a hovor slovensky! „, Oboril som sa na neho. Inokedy zase sa mu nepáčilo, že si nenechávam väčší odstup pred autom pred nami v trafficu. Sledoval doma teplomer a keď sme si chceli urobiť barbecue, chlapec vyletel, že to zakazuje vyhláška, o ktorej som v živote nepočul, že to hovoril policajt v škole. Že keď je veľké teplo, nesmie sa grilovať vonku.
[FOTO] Starším rovesníkom prišiel policajt povedať o kriminalite a krádežiach
Dalo nám veľa práce chalanovi vysvetliť, že najdôležitejšie slovo má rodina, teda my, rodičia a že to, čo počuje v škole, musí najprv konzultovať s nami a my mu povieme, ako sa na to má pozerať. To celkom pomohlo a zabralo, avšak keby sme ho nechali bez dozoru, stal by sa z neho úplne frustrovaný a z policajtov vydesený človek. A práve táto policajná koncepcia „Deter & Supress“ (odstraš a potlač) je na školách a v USA sa využíva na to, aby policajti boli v očiach mládeže stavaní na úroveň polobohov. To dáva polícii v USA potom obrovskú a neobmedzenú moc. Policajti tam nie sú zvyknutí na akýkoľvek odpor z princípu.
USA ako národ deprivantov?
Školstvo vychováva z Američanov deprivantov. Osoby, ktoré potláčajú sami v sebe určité charakterové rysy vlastnej osobnosti týkajúce sa vôľových prejavov a chápanie slobody a najmä asertivity. Je potom logické, že keď sa niektorá z osôb postaví policajtom na odpor svojím jednoduchým asertívnym správaním, sú z toho policajti vydesení a vyvedení z miery. „Nám predsa nikto nesmie odporovať, ani slovne!“, Hovoria si. Tento postoj je možno oprávnený v prípade stíhaných zločincov a vrahov, ale vyťahovať na 12-ročného chlapca pištoľ kvôli zahodenému tégliku s popcornom (kauza z minulého roka) alebo udusiť chlapa vojenským škrtiacim chvatom na ulici kvôli tomu, že sa policajtom zdalo, že predáva nekolkované cigarety okoloidúcim, to je jednoducho prejavom úplného zúfalstva a neprofesionality polície v USA.
[FOTO] Policajt mieri brokovnicou na 14-ročného chlapca, ktorý zo srandy vyliezol na strechu školy
Kauza vo Fergusone, resp. obe kauzy, lebo tam policajti zastrelili už dve osoby, sú dôkazom toho, že história násilia v USA nepramení ani tak z politiky vlády ako skôr z výchovy detí a mládeže v systéme vzdelávania od útleho detstva. Dospelí ľudia tak majú zo škôl v podvedomí zafixované, že policajti sú hrdinovia, vojaci sú hrdinovia, námorníci sú hrdinovia, hasiči sú hrdinovia. A keď potom sa niekto policajtom postaví na odpor, sú z toho všetci úplne vykoľajení a hneď siahajú po zbrani, a to aj kvôli hlúposti. Aké nebezpečenstvo predstavuje pre spoločnosť človek, ktorý zahodí kelímok? Alebo človek, ktorý predáva nekolkované cigarety? Alebo človek, ktorý ukradne v obchode plechovku s pivom? Je potreba tých ľudí kvôli tomu zastreliť? Preboha, kde to sme?
Ak pristúpime na to, že budeme takýchto ľudí namiesto zatýkania rovno strieľať, potom môžeme zabaliť všetky ideály spojené s demokraciou do veľkého vreca a spáliť ho. To potom nepotrebujeme ani tú demokraciu, ani súdy, pretože nám stačí právo „lynch“, lepšie povedané, právo ulice. A pozor, ak pristúpime na túto hru, tak právo ulica nie je nevyhnutne právom policajným. Právo ulice sa neriadi zákonmi polície, ale pravidlom väčšej a dlhšej palice. Alebo podľa toho, kto má viac palíc. A to už nie je demokracia, to je anarchia a totálny chaos.
[VIDEO] Druhý incident z Ferguson zachytáva zastrelenie človeka bez snahy policajtov o použití taseru
Policajti vo Ferguson sa mohli zachovať ako policajti. Sú trénovaní a majú výzbroj. Nesmrtiacu výzbroj. Okrem bojových techník, chmatov a chvatov, za ktorých naučenie a výcvik už tak platia US daňoví poplatníci nekresťanské peniaze, majú policajti aj paralyzéry, ktoré premôžu každého protivníka. Prečo nepoužili proti uvedeným dvom černochom práve tasery? Nikto z nich na policajtov nemieril zbraňou, čiže na použitie paralyzéra bola príležitosť aj čas. Lenže, keď sa pozriete na oba incidenty, neuvidíte hrdinu v policajných uniformách. Uvidíte zbabelcov. Vystrašených a vyľakaných policajtov, ktorí ihneď vyťahujú zbraň (tak nejako po „esenbácku“) a v strachu vyprázdňujú zásobníky do tela neboráka. Žiadny pokus o zpacifikovanie podozrivého profesionálne, obuškom, paralyzérom apod. Nie, proste policajti sa zachovali tak, ako na základnej škole učili nášho chlapca: „Policajt je hrdina, nikto mu nesmie odporovať, zabiť človeka je správne, ak spúšť tlačí policajt a nie civilista , to si pamätaj! “
Ústava a právny štát v USA umiera. Umiera pod výstrelmi vydesených policajtov z urasteného černocha, čo ukradol tovar v malom obchode, umiera pod snahou o masívnu militarizáciu policajných síl v USA, umiera vďaka zfašizovanému školstvu, umiera vďaka špicľovaniu a odpočúvaniu občanov a ich súkromia. Umiera pod každým ďalším americkým nekonečným seriálom o policajtoch a vyšetrovacích službách a kriminálkach, ktoré majú v televízii posilniť v podvedomí amerických divákov dojem o všemocnosti americkej polície. Je smutné, že hrdinom je policajt, ktorý zastrelí pred nákupným strediskom človeka kvôli zlodejine za 28 dolárov, ale policajt, ktorý bez výstrelu spacifikuje v bytovom dome násilníka, zostáva bez ocenenia a bez záujmu médií. Každopádne, dávajte si pozor na svoje deti, s čím prichádzajú zo škôl. Čo ich tam učia, k čomu ich vychovávajú. Aby ste raz neboli prekvapení. A to neplatí len o USA. To platí o všetkých školách na celom svete.
Článok pre vás pripravil Peter z Bluestork.
