Katherine:
Nejak sa mi nepozdávalo, že Marko tak dlho nechodí. Idem za ním. Pomyslela som si a stočila sa na päte a kráčala nervózna späť do parku. Marka som videla sa vynárať s tmi pri bráne. Mal nespokojný výraz. „Čo ťa zdržalo?“ opýtala som sa túžobne. „Malé nepríjemnosti s vreckovími zlodejmi. Ale poučil som ich, a nechal ísť.“ povedal mi Marko. Obdivujem jeho rozhodnosť a múdrosť. Skôr ako by urobil niečo ako každý, on si pohovoril, a možno, ako ho poznám, prehovoril im o do duše. No stále som mu z očí čítala nervozitu. „Tak prečo si stále taký napätý?“ neodpovedal len sa usmial a pobozkal ma. Po ceste sme sa držali za ruky. Jeho teplé dlane mi ponúkali útechu pred tmavou nocou. Úprimne, mám s tmi strach. Ale nie taký, aký majú deti. Je to tak iné… Ale kým som sa zamýšľala nad tým prečo vo mne vzbucuje tma rešpekt, došli sme k detskému domovu. Pritisol ma ku stene a povedal: „kde že sme to prestali?“ povedal a objal ma okolo pása a bradu mi oprel o čelo. Okamžite sa vrátila vášeň a vzrušenie, ktoré naštartoval v parku. „Tu nie. Marko, poďme do tvojej izbi. Minule si spal v mojej. A zmyzol si bez rozlúčky.“
„Bolo dosť skoro ráno, a opatrovateľky by mi za to dali poriadne. A vieš čo? Buďme vonku. Je dosť teplo.“
Marko vravel pravdu. Hviezdy krásne svietili a bolo príjemne. Odhadujem na takých 18°C. A tiež vychovávateľky vraveli, aby sme s tým nezačínali skôr ako na 18. Ale srdce si môže vybrať aj skôr. Ale dosť týchto blúdnych myšlienok. Premýšľala som nad Markom, a nad jeho dokonale vypracovaným telom, ktoré som hladila, a mala pocit, že je len moje. Vlastne aj bolo. Skvelo vyrysované svaly sa dvýhali a klesali pri pomalom dýchaní. V tom ma Marko silnejšie chytil, a zvihol do vzduchu. Posadil si ma na kolená. „Opatrne Marko som šteklivá.“Usmiala som sa a ďalej som sa nechala rozmaznávať Markovými nežnými perami na mojom krku. Bolo príjemné ako ma jemne hladil po bokoch. Ja som mu vrátila jeho nežné hladenie tak, že som o obchytila nohamy okolo pása a horúco pobozkala. Ale v tom prišlo iné dievča, tak asi mala 20. V tmavom oblečení prišla nehlučne úplne. Keby nezakašľala, ani o nej neviem. „Marko už je čas.“
Cítila som ako Marko vzdychol, čiže ho niečo ťaží. „Ja viem Sara. Kejty, poďme sa ešte prejsť.“
Nechápala som, no verila som Markovi. Bála som sa, čo bude nasledovať. Podvádza ma? Chodilo mi po rozume. Ale to som okamžite zahodila. Ale tá Sara sa mi nejak nepozdávala. „Kejty, vieš, na tomto svete sú mocnosti, a spolky. Niektoré tajné, niektoré verejné. Trénoval som ťa aby si sa pridala do sporu medzi klanmi. Aby si sa pridala do jedného klanu a za ten bojovala. Sú 2 klany, a ty sa môžeš slobodne rozhodnúť, do ktorého nastúpiš.“
Bola som zaskočená, no snažila som sa vyzerať pokojne. Vo mne sa bili nepochopenie a vzrušenie. Vyzeralo to ako dobrodružstvo.
„Počkaj, poporiadku. Čo sú to za klany? Aký spor sa tu vedie? A prečo sa do toho mám pliesť?“
„Sú dva klany, medzi ktoré neustále súperia o územie mesta. Jednotlivé časti, ovláda klan Modlivky a iné klan Leoparda. Tam patrili tvoji rodičia. Tvoji rodičia…“
Zasekol sa mu hlas.
„Tvoji rodičia boli vodcovia najväčšej časti mesta.“ doplnil ženský hlas zpoza nás. Bola to Sara, ktorá nás vyrušila i na dvore. Obdivovala som jej zmysel pre nenápadnosť. „Sara, to ma nenecháš dohovoriť?“
„Nepovedal by si to súvisle. Tak. Tvojí rodičia boli zavraždený, ešte vtedy keď si bola v perinke. Tvoja mama bola snáď asi najlepšia bojovníčka pod slnkom. A tvoj otec, vinikajúci bojoví stratég. To bola smrteľná kombinácia. Ale tvoja mama bola zabitá zo zálohy. Jednoducho ju vrah napadol tam, kde to najmenej tušila. V kúpeľni na hotelovej izbe. Prepáč že to podávam tak tvrdo. Ale pravda je pravda. Tiež ma to zasiahlo. Ďalej sme ťa dali do detského domova. Marko bol s tebou od mala že? Nieje to náhoda. Keď ste boli malý uż vtedy si sa mu páčila. Mohla som sa snažiť…“
Povedala s pobavením v hlase. Zaskočila ma tými ibformáciami. A podávala to bez štipky ľútosti. No neopovrhovala mnou a pokračovala vo svojom monológu. „Ja som z klanu Leoparda, a Marko je z Modlivky. Práve vrahovia z Modlivky ti zabili rodičov. No Marko sa rozhodol klany sppojiť. A chcel to urobiť s tebou.“
Skončila svoj monológ. a som stála ako obarená. Príliš veľa zlých správ naraz. Buď sa zosypwm teraz alebo nikdy. Moji rodičia boli, ja mám rodičov? Snažila som sa vyzerať pokojne. To som sa naučila od Marka. Ale vo mne v nútri zúril hurikán. „Už od začiatku si zdedila talent po mame. Darí sa ti skvelo. A dostávaš sa do koľají svojich rodičov. Moje citi k teba sa však nezmenia, nech si z hociékeho klanu. Dúfam že to cítiš rovnako.“
Marko to povedal s nádejou v hlase, že vraví pravdu. Ja som preto rozhodne odpovedala. „Neprestam ťa milovať. Ale je to ťažké. Neviem či sa hodím pre túto vec“ mala som obavi. Nevedela som čo si mám o tom celé myslieť. Hľadala som odpoveď v Markovom objatí. Zobral ma do náručia a upokojoval ma. Zabudla som úplne na Saru, ktorá sa opierala o neón a s úsmevom sa pozerala na nás. „Katy, mrzí ma, že som ti nemohol povedať pravdu. Dohoda bola ak dosiahneš prvý dan. A ty si ho dosiahla dávno.“
„Aká dohoda?“
„Dohoda o tom, kedy ťa predstavím klanu Modlivky. Ale to nespravím. Nechám ťa vybrať si.“
„Je to ťažké rozhodnutie. Potrebujem čas.“
„Máš ho koľko potrebuješ.“
„Vďaka.“
A sadli sme si na lavičku čo bola najbližšie.
„Sara, môžeš odísť. Ak chceš môžeš ostať.“
„Vďaka za ponuku Marko, ale ja pôjdem.“
Povedala a s úsmevom. Jedno som na nej obdivovala. A to bola jej nenápadnosť. A neskutočne ľahký krok. Už sa mi až tak nepriečila. A odyšla. Ja som zaspala na lavičke Markovi na hrudi
| Online Komunita
