Klan; časť 2.

Klan; časť 6.
Tento príbeh je kapitola 3 z 7 v knihe Klan

Katherine:
Strhla som sa zo sna.
Toto sa mi stáva posledné dni často.

Ani neviem čo je to za sen. Nič moc sa tam nedeje. Je len o pocitoch.
Strach, bolesť, hnev…
Samé zlé pocity ktoré V mojom živote väčšinou nezažívam.

Aký je môj život?
Volám sa Katherine ale volajú ma Katy. Páči sa mi to viac.
Mám pätnásť no čo chvíľa šestnásť a
Od mala žijem v detskom domove.
Rodičov si nepamätám. A ani ma to moc netrápi.
Podľa mňa mám v pohode život.
V tomto domove sa mi páči.
Mám kamarátov, chodím do školy A to najdôležitejšie, mám Marka.
Marko je môj chalan. Tak ako ja, ani on nevie kto sú jeho rodičia.
Od mala sme kamaráti.
No a asi v štrnástich rokoch sme zistili že k sebe cítime niečo viac.
Takže sme spolu už dva roky.
Som veľmi rada že ho mám. Vždy mi pomáha A je tu pre mňa.

Pozrela som na hodiny.
6:35
Už by som mala vstávať.
Škola síce začína O ôsmej A cesta tam nám trvá len pätnásť minút ale aj tak už nezaspím. Musíme ísť ešte na raňajky.

Vstala som z postele.
V tejto izbe som ešte S tromi dievčatami.
Maťa, Romana A Táňa.
S Maťou A Romanou sme kamarátky no Táňu neznášam.
Má smolu že je na izbe práve s nami A nie s tou jej bandou pipiek s ktorými sa furt ťahá.
Ona je jedna Z tých ktoré majú na ksichte namaľovanú omietku a na nohách kopitá s takými opätkami že by mohla robiť do zeme dierky na hrach.
A to nevravím O jej povahe.
Súdi len podľa vzhľadu, je naivná no pri tom špina.
Tfuj. No aspoň si mám Z koho robiť srandu.

Prezliekla som sa a potom som zobudila Romanu A Maťu.
Keď sa po desiatich minútach prebrali A potom obliekli, vyšli sme Z izby.
Táňu sme nechali tak. Nebolo by na škodu keby do školy zaspala….

Ponáhľala som sa do jedálne.
Marko tam už určite ako vždy čakáSpoločne sme šli na raňajky, s Markom ruka V ruke.

,,Čo si ráno robil?” spýtala som sa ho veselo. Vždy sa rozžiarim keď som S ním.
Vedela som že určite niekde bol.
Stavím sa že si bol zatrénovať.
,,Dal som si menšiu rannú rozcvičku.”
Povedal a dal mi pusu na líce.
,,Bezo mňa?” spýtala som sa ho vyčítavo.
Usmial sa a chytil mi tvár do dlaní.
Kajúcne sa na mňa pozrel.
Milujem tento jeho pohľad.
,,Dnes môžme ísť trénovať ešte raz. Po škole. Spolu.”
,,Áno!” rýchlo som súhlasila A dala mu pusu.

Ak by ste nevedeli O aký tréning ide, poviem vám.
Mark ma asi od štrnástich učí bojové umenia.
On niektoré ovláda už od mala A vždy keď som ho videla pri precvičovaní, hrozne ma ťahalo k tomu, vyskúšať to tiež.
Tak ma začal učiť. No zatiaľ viem len oar základov.

Milujem umenia. Milujem boj.
Možno to niekomu príde ako divná zaľuba ale verte. Je to super.
Už sa teším na poobedie.

Všetky decká sme O 7:30 vyrazili do školy.
Prvú hodinu sme mali slovenčinu.
Hrozná nuda.
Aspoň že som sedela S Markom.
Začal ma hladkať po stene.
Pousmiala som sa.
Musí sa nudiť jak ja.
Neprestával.
Zhlboka som sa nadýchla.
Bože jak ja ho milujem.
Milujem keď sa ku mne správa nežne.  Keď Z každého jeho slova alebo skutku, Cítim jeho lásku ku mne.
No nieje žiadne neviniatko.
Predsalen.
Sme spolu A keď máme obaja náladu…

Vtom do mňa Romana hodila papierik.

Nemôžte si to nechať keď budete sami?

Zasmiala som sa a vyplazila jej jazyk.

Cez veľkú prestávku väčšinou všetci študenti chodievame von pred budovu školy.
Je leto tak prečo nejsť na vzduch.
No ako som išla, niekto ma potiahol za roh.
V druhej sekunde som na perách cítila teplo.
Marko….
Chytil mi ruky A zdvihol mi ich nad hlavu.

V škole?  Vážne?  Nepreháňa to?

Presunul sa mi perami na krk A mne cez pery ušiel vzdych.

,,Ehm ehm”

Trhlo mnou A Stuhla som.
Marko sa odomňa bleskovo odtiahol.
Za ním stála slovenčinárka so založenými rukami A prísnym pohľadom.

Zabudla som ako sa hýbe.
Tak toto je zlé.  Velmi zlé.  Hrozne trápne.  Moc, moc, moc trápne!
V živote som sa tak nehanbila.
Celá som sčervenala.
Podarilo sa mi rozhýbať nohy A rozbehla som sa na záchody.
Cítila som ako mi chrbát prepaľujú dva pohľady.
Jeden nechápavý A jeden pohŕdavý A znechutený.
Vletela som cez dvere išla k umývadlu. Našpliechala som si na tvár vodu A pozrela sa do zrkadla.
Moje jasno zelené oči som mala rozrušené, tvár červenú A dlhé vlasy strapaté.

Dala som sa nejako doporiadku.
Veď sa vlastne nič také hrozné nestalo.
Ešteže ťa učiteľka nedošla neskôr.
To by bolo….
Markovi ešte vynadám.
Čo ho to napadá takto V škole?
Vyšla som Z weciek A on stál pred dverami.
Zamračila som sa na ňho.
Usmial sa.
No V očiach som mu videla ospravedlňujúci pohľad.
,,Zľakol som sa keď si tak utiekla. Si v poriadku?”
Prikívla som.
,,Neboj učiteľka nerobila problémy.”
Žmurkol na mňa.
Potom sa na mňa pozrel jedným zo svojich lišiackych pohľadov, priblížil sa ku mne A zašepkal mi do ucha.
,,Pokračovať V tom, budeme poobede.”
Celá som sčervenela.
Hej. Poobede máme tréning. Takže budeme sami… V lese…
Nedokázala som zo seba vydať ani slova.

Zobral ma za ruku A ťahal ma do triedy.
Hodina už začína.

.

Navigácia v knihe<< Klan; Časť 1.Klan; časť 3. >>
Autor

Miroslav

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové Značky
Najnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár