Odvaha, ambície a pokazený život ju priviedli tam kde teraz bola. S lukom prehodeným cez plece pomaly kráčala dlhou chodbou. Nie, nebola indiánka ani neutiekla do divokej džungle, len na pár mesiacov skúšala život animátorky a snažila sa vypadnúť čo najďalej to šlo. Preto práve kráčala na hodinu lukostreľby, ktorú viedla. Cestou sa zastavila na recepcii rezortu, ktorý bol jej pôsobiskom, po kľúče od tenisového kurtu kde sa odohrávali lekcie. Pár krokov pred tým sa stal on.
Najprv zaregistrovala chutnú malinkú blondínku s najjasnejšími modrými očami aké kedy videla a hneď jej bolo jasné, že o pár rokov zlomia nejedno srdce. Vzápätí jej v očiach utkvela jeho manželka, respektíve jej kričiaca absencia, keďže jeho potetované prsty zdobila zlatá obrúčka. Práve preto v tej sekunde vedela, že akokoľvek sa na neho pozrie, nebude to nezištné. Chvíľu stáli bok po boku, ona čakajúca na kľúče, on unavený dlhým letom, vybavujúci izbu. Po dvoch minútach vedela ako to skončí, no jeho priamy pohľad až na dno jej duše ju aj tak omráčil. Vyhodená z rytmu sa snažila pokojne kráčať a dokončiť svoje povinnosti.
Jednou z nich bola aj réžia večerného programu pre hostí v rezorte.Spomedzi stoviek hostí žiaril, takmer sa jej zdalo, že ju vábi k sebe. Pod tlakom tých jeho nie príliš nezvyčajných, zato veľmi živých očí ju jej nohy v privysokých opätkoch viedli cez pódium priamo k nemu. Neexistovali prekážky či zábrany, existoval len on a jeho mierne hanblivý pohľad. Možno práve to bolo tou lákajúcou esenciou, dovtedy muži neboli hanbliví, skôr priami, obozretní, miestami až agresívne rýchli, nie ako tento. A možno sa len snažila na ňom vidieť niečo špeciálne lebo bol ženatý otecko. Za tie roky mala problém odhadnúť či ju priťahuje to, že sú ženatí alebo to kto sú. Možno oboje naraz. Pri ňom to platilo dvojnásobne.
Prvé slová ju zasiahli ako guľomet, náboje plné vášne, strachu z neznámeho, zodpovednosti a zabudnutia. Bavili sa spolu s jeho dcérou o ich rodnom meste, krajine, zvykoch, nič výnimočné no ona od neho nevedela odtrhnúť oči, nevedela prestať myslieť na jeho pery, nechcela si prestať predstavovať aké by bolo bozkávať ich, túžila aby jeho silné pokreslené paže zdrapili jej telo a odniesli si ho na izbu. So svojimi nenaplnenými túžbami ukončila prácu a šla sa vyspať.
Na ďalší deň sa znova stretli, tentokrát vyzeral v bielej ľanovej košeli a elegantných bermudách, ktoré kontrastovali s jeho výraznými kerkami tiahnucimi sa celým telom, s výnimkou chrbta ako neskôr zistila, ako jej sen. Oslovila ho s otázkou či je všetko v poriadku, či niečo nepotrebuje, veď aj to bolo jej prácou.
Odpoveďou bolo, že potrebuje aby mala po práci čas. Znelo to ako najkrajšia melódia jej života. Najviac jej imponoval jeho trasúci sa hlas a rozochvené prsty keď si zapisoval jej číslo do mobilu. Pár hodín na to jej cinkla správa, že by sa rád stretol v jeho izbe lebo nechce dcérku nechať samú. Pre inú by to bolo okamžité nie, no pre ňu bezpodmienečné áno. Muž, ktorý dokáže otcovstvo postaviť nad svoje potreby a živočíšne pudy bol pre ňu jednoducho neodolateľný.
Koberec natiahnutý celou chodbou tlmil jej náhlivé kroky. Posledná možnosť otočiť sa, posledná možnosť zastaviť. Izba 1103. Vôňa jemne prisilného parfumu, tiché decentné klopanie, zvuk otvárania dverí, mužské telo v boxerkách, vôňa vášne premiešaná so strachom, rozpaky, letmý bozk na ruku a kliknutie zámku pri zavretí dverí. Vzápätí videla len tmu a rozoznávala kusy nábytku jeho izby a spiace telíčko jeho dcérky.Potichu sa presunuli na balkón. Usadila sa do plastovej stoličky a na pár metroch štvorcových mala výhľad na búrlivé morské pobrežie, oblohu posiatu hviezdami a na neho, síce to nebolo veľa, cítila sa akoby mala všetko čo v živote potrebovala.
Dlhé hodiny sa rozprávali a zistili, že medzi nimi nie je len fyzická príťažlivosť, ale že sú spriaznenými dušami, ako Rose a Jack z Titanicu. Dokonalá kópia vzplanutia lásky až za hrob. Nasávala jeho mužnosť, kochala sa jeho vypracovaným telom zaliatym mesačný svitom, pozorovali padajúce hviezdy. Zrazu sa postavil a pritlačil ju k balkónovému zábradliu. Na celom tele cítila jeho nervózne chvenie, strach z neznámeho, adrenalín zo zakázaného priam kričal z ich rozpálených tiel nalepených na sebe.
Chvíľu len tak stáli, vpíjali sa do seba, chceli si zapamätať každý pór toho druhého. Dlaňami jej prechádzal po tvári, naberal odvahu ju pobozkať. Po pár rozpačitých sekundách sa jeden do druhého zakusli s takou vášňou a chuťou akú ešte nikdy necítili. Drsne sa bozkávali a oddávali túžbam. Rukami spoznával jej telo a ona sa vďačne nechala. Nechala sa hladkať a bozkávať po najcitlivejších miestach, každý jeho dotyk rozpaľoval jej pokožku ako horúci kutáč. Keď vnikol do jej tela cítila ohňostroje života, cítila lásku, seba, poznanie. Každá jej bunka šalela po ňom.
Balkón a tajné nočné stretnutia po tom čo jeho dcérka zaspala sa stali ich životom, stali sa nimi. Čas však neúprosne hral proti nim, jeho dovolenka sa blížila ku koncu a ich románik nemal šancu na prežitie. Obom to lámalo srdce, ona sa cítila akoby jej niekto zaživa trhal mäso z tela, on akoby prichádzal o seba. Slzy sa nezastaviteľne valili z dvoch párov očí, dva smutné srdcia sa lámali na milióny a milióny kúskov, dve duše sa za žiadnu cenu nechceli oddeliť.
„I would never let you sink my Rose“ stálo a zdrape papiera v izbe číslo 1103 keď dobehla prineskoro. Popri verajách dverí sa zviezla na zem a vdychovala jeho polovyprchanú arómu. Naposledy vyzrela cez ich tajný balkón, naposledy potichu zavrela dvere a s podlamujúcimi sa nohami vykročila chodbou zvierajúc zdrap papiera nevyčísliteľnej hodnoty. On naposledy vyzrel z lietadlového okienka na malý kúsok zeme pod ním a zotrel si slzu z líca skôr než si ju všimla jeho dcérka.
