,,Hej! Prestaň už konečne zízať do toho ohňa Mia a odpovedaj!“
,,Čo?“ potriasla som hlavou a vrátila sa späť do prítomnosti. Hej, pravda. Dnes mám 15 a spolu S Peťou na mojej záhrade opekáme. Niečo sa ma pýtala kým ja som zhypnotizovane pozerala do ohňa.
,,Sorry nepočúvala som ťa…“
,,Ja viem! Ach… Niekedy si divná. Čo vidíš V tom ohni?“
,,Jednorožce“ odfrkla som. Nemá zmysel jej vysvetľovať že ma tie plamene fascinujú. Videla som že ide znova niečo povedať, tak som ju predbehla.
,,Už stačí blondínka. Čo si to vlastne chcela?“ videla som že sa nadula pri tom oslovení. Uškrnula som sa. Aach ja tak rada svoju najlepšiu kamošku štvem… No čo. Už si mohla zvyknúť.
,, Pýtala som sa či zajtra ideš K Nickovi na tú oslavu končenia deviny. Veď treba osláviť odchod zo základky. Má aj bazén a… “ ,, Idem!“ nenechala som ju dopovedať. Zmienka O bazéne mi stačila. Milujem vodu… A taktiež…
Peťa na mňa pozerala A snažila sa odhaliť zdroj môjho nadšenia. Zrazu nahodila výraz akoby ju osvietilo.
,,Aaa už vieem.“ diabolsky sa zaskerila. No zbohom. Na čo zas ten jej mozok prišiel?
,,Tebe sa páči Nick!“ obvinila ma.
,,Čo?! “ vykríkla som.
,,Priznaj to!“ vyzvala ma.
Uf.
Nebudem klamať. Nick je fasa chalan. Je pekný, S nádhernými zelenými očami, bystrý, dá sa S ním porozprávať A niekedy sa mi zdá že sa páčim aj ja jemu.
,,Dobre fajn. Ale iba trošku.“ priznala som potichu. Počula to.
,,Ha! Vedela som to!“ videla som ze začína byť až moc nadšená.
,,No to nič neznamená A ty to vieš. Poznáš ma“ schladila som ju.
Nadšenie Z nej opadlo.
,,Uf. Mia. Fakt nechápem prečo sa tak bojíš vzťahov. Možno by to vyšlo…“
,,Nie nevyšlo. Nechcem mať vzťah. Skôr či neskôr by sa to skončilo A ja by som potom bola zničená a s depkou. Takže nie ďakujem.“ ukončila som to. A zmenila tému.
,,Nevaravela si že O deviatej musíš byť doma?“
,,Hej. A koľko je?“ spýtala sa znudene
,,Deväť “ odpovedala som S úsmevom. Razom vystrelila na nohy A začala zmätkovať.
,,Sakra mama ma zabije!“ točila sa okolo svojej osi. Ukľudnila som ju, podala jej veci rozlúčila sa S ňou A už jej nebolo.
,,Aach. Malé, Nezodpovedné, oplašené dievča.“ zamrmlala som keď som si všimla že si tu zabudla mobil. Vzala som jej ho K sebe A rozhodla som sa že pôjdem spať. Zajtra bude zaujímavý deň.
Tej noci sa mi sníval sen.
Stála som na vysokom útese A hľadela som na krásne more podomnou. Vial vietor A hral sa mi S mojími dlhými vlasmi. Cítila som slobodu.
Krásny pocit. Chcela som skočiť do toho mora.
Alebo vzlietnuť? Neviem. Asi oboje. Vtom som pocítila aj niečo iné. Silu. Obrovský pocit sily. Akoby som mohla spraviť čokoľvek na svete A nič by mi V tom nebránilo. Nič ma neviazalo. So stupňujúcimi pocitmi sa stalo niečo neuveriteľné. Vzbĺkla som. Horucim plameňom. Nevistrašilo ma to. Práve naopak. Usmiala som sa. Ten oheň mi dával silu po ktorej som túžila.
No vtom sa to začalo kaziť. More aj nebo sa vzbúrilo. Obrovské vlny, A silný vietor sa akoby pokúšali zahubiť ten oheň ktorým som teraz nehorela len ja ale aj zem podomnou. Ten na tie pokusy odpovedal ešte väčším plameňom. Nemohla som nič robiť. Pokoj sa stratil. Ten zmätok bol akoby aj vo mne. Začalo zemetrasenie. Bolo to akoby sa všetky živly pokúšali navzájom zničiť . A tým zničiť aj mňa.
Pocítila som bolesť. Akoby ma niečo trhalo všetkými smermi. Akoby sa ma snažila zničiť moja vlastná podstata.
Vykríkla som.
S tým vykrikom som sa zobudila.
