Imortálna- Kapitola 3.

Tento príbeh je kapitola 3 z 8 v knihe IMORTÁLNA

Začalo sa schlaďovať a všetci už z bazéna povyliezali. Ja som nechcela ísť z vody no naloniec som šla len čo zapálili oheň. Nabrala som si jedlo a išla som si tam sadnút aby som sa trochu uschla.

Zrazu si ku mne prisadol Nick.
,,Páni dievča čo si ty, otužilec? Je tu zima. A ty len V plavkách zatiaľčo sú vsetci pozabalovaný V dekách“
,,Je mi teplo“ odvetila som. Bola to pravda. Stále som bola rozohriata S tých bojov V bazéne A naviac, bola som pri ohni takže mi bolo super.

,,Ako myslíš “ pobedal no nezdalo sa že som ho presvedčila. Postavila som sa.
,,Idem nám po niečo na pitie čo povieš?“
,, Ale rýchlo sa vráť.“ žmurkol.
,, Späť K ohňu“ dodal. Usmiala som sa a odišla som.

Sklad pitia A jedla bol za domom. Momentálne tam nikto nebol. Hmmm. Čo vezmem? Kolu? Vineu? Fantu?
Vtom som za sebou niekoho začula. Neotáčala som sa. Bolo mi to jedno. Asi tiež došiel po pitie.
No prepadlo ma zlé tušenie.
Zrazu ma ten niekto chytil za ruku A otočil ma K sebe. Bol to nejaký mne neznámy chalan. Mohol mať asi sedemnásť.  A bol opitý.
,,Mia že?“ pritisol sa ku mne
,,V tých plavkách ti to hrozne pristane.“ Pozrel mi na Prsia A zatlačil ma dozadu takže som narazila O stenu.
Nič som nerobila. Ak spraví ešte jeden chybný krok, skončí bez ruky. Myslím to vážne. So mnou sa ten kretén zahrávať nebude.
,, V tom bazéne si bola hrozne….“ nedopobedal, len sa nahlas zhlboka nadýchol. Teraz mal tvár už iba pár centimetrov od mojej. Cítila som jeho dych. Už mi končia nervy.
,,Chcel som ťa…. už tam. Ale teraz máme súkromie však? Jednou rukou mi začal prechádzať po bruchu dolu… A to už bolo veľa. V sekumde som ho odomňa odstrčila takou silou až padol na zem dva metre odomňa.  Podišla som k nemu A zdvihla ho na nohy. Myseľ mi ovládala zlosť. Na tvári som mala vražedný výraz.
,,A teraz ma dobre počúvaj. “ zašepkala som.
,,Nikto sa ma nebude dotýkať. A už vôbec nie ty. Sprav to ešte raz, A si mŕtvy!“ posledné slovo som zavrčala A vrazila mu. Poriadnu. Zatackal sa.
,,A teraz vypadni!“ vrazila som mu ešte jednu. To už padol na zem.
Vedela som že ak sa neukľudním tak ho zabijem no nejako sa mi ukľudniť nedarilo. Naštastie sa ten chalan aspoň trochu spamätal A snažil sa utiecť preč.
Musela som bojovať S celou svojou osobou aby som sa za ním nerozbehla A nevrazila mu ešte ďalšie dve. Stála som tam ešte pár minút A triasla sa. Nie kvôli tomu že by som bola otrasená. To nie. Stále som bola naštvaná.

,,Urgh! Ako môžu také svine existovať!“
,,Mia?“ ozval sa hlas za mnou.
Bleskovo som sa otočila.
Nick.
Dobre. Toho zmlátiť nechcem. Už som sa trochu skludnila.
,,Áno? “ prekvapilo ma S akým kludom som to povedala.
,,Čo sa stalo? “ spýtal sa opatrne. Uf. Stále som musela vyzerať trochu strasidelne. Usmiala som sa.
,,Celkovo nič hrozné. Len som Z tadeto vyhodila jedného debilného ožrana. Mohol by si byť opatrnejší S tým, koho si sem pozývaš.  A teraz poď.  Chcem ísť späť K ohňu A ešte si trochu užiť. “ povedala som, schmatla vineu a ťahala ho späť K ohňu.

Bolo desať hodín A niektorí už odchádzali. Ja som sa ešte rozprávala S Peťou, Nickom A ostatnými kamošmi. Obloha bola plná hviezd A mesiac sa odrazal vo vode. Prepadlo ma nutkanie znovu tam skočiť. Neodolala som. Áno viem. Som šialená.
Postavila som sa a Peťa sa na mňa spýtavo pozrela.
,,Čo robíš?“
Chcem si užiť posledné minúty tu. Povedala som a skočila do bazéna.
Bolo to nádherné. Voda bola tmavá A keď aom sa vynoril naskytol sa mi pohľad na tú krásnu nočnú oblohu. Plus, vedľa bazéna bol oheň. Cítila som sa úžasne. Toto je moje.

,,Ty si prírodný živel.“  Konštatoval Nick keď sme kráčali ku mne domov. Trval na tom že ma odprevadí.
,,Ale každopádne niesi normálna. Doteraz som si to len myslel ale teraz to už viem. Ešteže som išiel teraz S tebou. Stavím sa že by si skočila ešte aj do rieky“ ukázal naľavo. Tým smerom tiekla rieka. Nahodila som vážny výraz.
,,No ktovie… Možno. Ale to by som asi už nestíhala prísť na čas domov…“ keď som videla jeho prekvapený výraz, zasmiala som sa.
,,Nieee srandujem“ stále som sa smiala. Mala som neskutočne dobrú náladu.
,,Milujem tvoj smiech“ povedal Nick odrazu. Najskôr ma to zarazilo to potom som sa uškrnula.
,,Hej ja viem. Môj smiech je najlepší. Raz som vyhrala súťaž… “ môj pokus o vtip prerušil  ,, Nie nesnaž sa to obrátiť na žart“ zastal.
,,Mia ja…“
Stuhla som. Nie pre to čo išiel povedať ale pre niečo iné.
Otočila som sa na pravo, kde stáli domy. Z jedného Z nich sa dymilo.
Horel.
,,čo to…“ Nick nestihol dopovedať lebo ja som sa zrazu ako na povel rozbehla smerom K tomu domu. Neviem prečo. Nepoznám ten dom. Ale šprintovala som ako O život.

Dobehla som tam. Nick za mnou.
Požiar bol veľký. Hasiči sa ho darmo zažili uhasiť.
,,NIEEE!!“
To kričala nejaká žena pár metrov od nás.  bola na kolenách A zúfalo pozerala na dom. Vyzerala že sa tam chce vrhnúť ale jeden hasič ju zadržiaval.
,,MIŠKA! ZLATKO!! NIE! ZACHRÁNTE JU PREBOHA NIEKTO!“
Ona tam má dcéru?! Pochopila som.
Bežala som k tej žene.
,,Kde presne je vaša dcéra?“ spýtala som sa jej naliehavo. Cez slzy A paniku vzlikla:
,,Hore“ pozrela som na horné poschodie, tam kde sa ta žena ukázala. Ovládol ma môj zachrankársky inštinkt A adrenalín. Konala som hneď.
,,Mia nie!“ zakričal V poslednej sekunde Nick, ktorý si zrejme ako jediný uvedomil čo chcem spraviť. Hasič si to nasťastie neuvedomil. Nie dosť rýchlo. Prešmykla som sa cez neho.
A Vrhla som sa do domu.

Navigácia v knihe<< Imortálna- Kapitola 2.Imortálna- 4.Kapitola >>